Vysvitlo, že ako invalidný dôchodca dokonca poberá dôchodok, no ten mu nedávno ukradli. Život ho okradol viackrát – najväčšmi vtedy, keď mu práca vzala nohu. A tak mu vlastne neostalo nič - ani peniaze, ani rodina, ani domov, dokonca ani zdravé telo.
Mame ho prišlo ľúto a vzala ho do domu po starých rodičoch. Z bezdomovca sa stal domovec.
Nebolo to však také jednoduché. Na prvýkrát neprišiel, lebo sa mu po ceste zapáčil miestny lokál, ktorý sa rozhodol vyskúšať. Druhý pokus bol úspešnejší a starý pán naozaj zazvonil pri našom dome. Problémy tým ale neskončili. Bezdomovec okrem peňazí, nohy a domova, ktoré nemal, nemal ani ďalšie veci. Napríklad čisté oblečenie, periny, uterák alebo mydlo.
Tak sme mu zbalili pět švestek a zaniesli mu ich. Po prvé sa išiel osprchovať. Po druhé oholiť a po tretie vyspať. Brat varil šúľance, tak mu ich zaniesol.
Ja som sa celý ten čas iba nechápavo pozerala. Mala som už v živote obdobie, keď som zachraňovala šteniatka, feťáka, aj chlapca z ulice. Mama vždy žobrákov skôr odsudzovala a odkazovala ich na úrad práce alebo pracovné agentúry. Do istej miery mala pravdu.
Niečo sa ale muselo zmeniť. „Keď to človek vidí, začne si viac vážiť, čo má,“ povedala mi v teple a prítmí obývačky.
Dojalo ma to vtedy aj potom, keď som domovca navštívila v dome. Dokrivkal sa v starej košeli a teplákoch do kuchyne, aby nám čosi ukázal. V izbe pribudol ďalší muž. Tiež bezdomovec. Práve obedovali, na stole boli taniere s polievkou a sviečka.
Prostota toho jednoduchého šťastia a tepla ma dostala. Spolu s poznaním, že dobro je šíriteľné a nikdy nie je neskoro začať ho robiť. Navyše, také veci sa človeku vrátia. Niekedy v podobe sladkostí, aké mama dostala od domovca na Vianoce. A inokedy len tak. Nehmotne.
