Priznať, že o krajine vášho nového kamaráta viete tak žalostne málo je možno hanba, ale nie je to nič nezvyčajné. Na začiatok stačí, že máte záujem čokoľvek sa dozvedieť. Od momentu jeho prvého rozprávania pre vás už Keňa nikdy nebude neznámou krajinou, o ktorú sa nezaujímate. Len čo sa vytvorí most medzi vami a novým známym, krajina dostane okrem mena aj tvár. Je takmer isté, že na tú tvár odteraz nezabudnete a budete pozitívne reagovať kedykoľvek, keď ju zbadáte či začujete v médiách.
Bez kamaráta Dennisa by boli veci, pochopiteľne, inak. Keňa by bola len škvrnou na obrovskej mape, spolu s ďalšími 195 škvrnami. Dennis však hovoril o svojej krajine naozaj pekne – o prírode, o politike, o ľuďoch. Niekto iný by možno na jeho mieste hovoril iné veci a môj dojem by bol odlišný. Možno by zďaleka nebol taký dobrý a možno by dokonca viedol k tomu, že Keňa by naďalej ostala iba škvrnou v atlase.
Dennis však ako ambasádor svoju úlohu zvládol. O to sa snažím aj ja, kamkoľvek idem. Viem, že pre mnohých som prvá Slovenka, ktorú kedy stretli a robím všetko pre to, aby ich dojem bol dobrý. Znie to možno čudne, ale prakticky som modelom, podľa ktorého si noví známi nakreslia svoj prvý obraz o Slovensku. Môže byť dobrý, ale aj menej dobrý. Je to veľká zodpovednosť, ale väčšinou aj zábava. Napríklad, keď sa stretnete s neobvyklým nadšením – Vau, ty si Slovenka? Nikdy som žiadnu Slovenku nestretol! hlesol raz Amík na pláži neďaleko Istanbulu a vystrčil ruku z mora. –Blahoželám, povedala som, podala mu ruku a zasmiala sa - tak už si ju stretol.
