Zastaviť sa pri tejto živej expozícii je nebezpečnejšie, ako si myslíte. Hrozí vám, že si vypočujete príbeh, na ktorý pravdepodobne nebudete vedieť zareagovať. Ulica je ich plná.
Dôveryhodnosť tohto príbehu navyše neviete overiť. Daná schopnosť si už žiada špeciálnu zrelosť a skúsenosti. Bije sa s naivitou a nadmerným súcitom. Na ulici, kde je také ťažké rozoznať, kto hovorí pravdu a kto klame, je rozhodnutie či uveríte tomuto príbehu a investujete doň len na vás.
Len čo sa pristavíte a vhodíte mincu do živého automatu, začne sa divadlo.
V prvom hrá babička s farebnou šatkou na hlave, ktorá sa opiera o múrik divadla. Vyzerá ako vtáča so zvráskavenou tvárou, pery prosebne našpúlené, čosi šteboce. Volá sa pani Mária, má 87 rokov a nemá peniaze na lieky. Modré oči sa topia vo vodnom kúpeli nekonečných spomienok a konečnej viery, že to ešte môže byť dobré.
-Bude lepšie, hovorím jej akoby som mala recept na budúcnosť vo vrecku.
-Z dôchodku si zaplatím nájom a na lieky mi neostáva, hovorí plačlivo. –Mesačne ma stoja 70 euro, dodáva a ja len neveriacky pozerám, lapajúc po vzduchu a roztáčajúc obrátky v snahe prísť na spôsob, ako jej pomôcť.
Pýtam sa na deti, úrady, iných ľudí.
Deti pomôcť nevedia, známi sú neznámi a neznámi nepomôžu. Blízko je úrad aj kostol. Len okoloidúci a riešenie nikde.
Druhá monodráma pokračuje hneď po prvej. Len čo sa rozlúčim s Máriou, už na mňa ktosi kričí: Slečna! Najprv sa neveriacky otáčam a váham. Blíži sa ku mne krívajúca postava.
Zamrznem.
Drobná Cigánka tiež predáva svoj príbeh. –Som čierna, ale ja som si to nevybrala, to rozhodol Boh. Ani vy ste si nevybrali, čo ste, hovorí a ja súhlasne prikývnem. Má dve deti a býva kdesi v kanáli. Z ubytovne pre sociálne slabších ju vyhodili, pretože tam presunuli iných, ale teraz má možnosť za 50 € získať ubytovanie pre seba a svoje malé deti.
Na tom príbehu pár vecí nesedí, ale pohľad tmavých očí je nástojčivo presvedčivý. Na krku krížik ako dôkaz. Som pritlačená k múru, nemám kam ujsť a začínam sa topiť ako včerajší sneh.
Napokon otváram peňaženku a vyťahujem desať eur. Nie som spokojná a viem, že to nie je riešenie, ale robím, čo mi v danej chvíli pripadá najsprávnejšie. Už o sekundu na to to mierne oľutujem.
-Slečna, slečna, kričí za mnou hlas ženy, ktorá teraz chce celých 50 €. Nárek neustáva. Váham, no musím ísť ďalej. Toľko nemám ani v peňaženke.
Večer mi sociálny pracovník z útulku Nádej potvrdí moje domnienky: dávať žobrákom almužnu nič nerieši. -Vždy existuje nejaké riešenie, hovorí mi a čoskoro na to aj vymenúva, -len títo ľudia ho nechcú vidieť. Spoliehajú sa na virtuálne šťastie, nie racionálne uvažovanie. Virtuálne šťastie, hovorím si, to poznám. Škoda len, že nešťastie virtuálne nebýva.
PS: nebojte sa, moje pátranie po riešeniach neskončilo. Začalo. Lebo tam, kde je problém, musí byť aj riešenie. Aspoň tak bolo povedané.
