Tak som tu a bežím. Zo všetkých strán ma vábia kopce – snehovobiela Krížna, Poštárka, vrch s Pustým hradom,... Neviem si vybrať, na ktorý z nich by som vybehla, takže len pomätene pobehujem v kotline medzi nimi. Obloha vysoko má hlbokú modrú a slnko začína obedovať. Človek by povedal, že podmienky sú ideálne, ale čosi tu nehrá. Všimnem si pohľadov okoloidúcich - pred sebou tlačia psy, kočíky a starosti , ale sú aj takí, čo sú nad to všetko povznesení. Chvíľami nikto nikde, vzápätí všetci všade. Svojím zrýchleným tempom ich míňam, ak šomrú, nepočujem – v ušiach mi hrá hudba. Dobieham, predbieham a obieham ich, badám ten odpor.
Som vytrhnutá z kontextu, no začínam to chápať – som narušiteľ nedeľného poriadku, som rebel bojujúci proti pomalosti, som anarchista. Drzáň, čo nemá súdnosť. Mojím kostolom je ulica, namiesto kuchyne vládnem šírim priestorom. Prajem si, aby som bola neviditeľná a nie nahá, ako tá zem. Prajem si, aby som mala aspoň bicykel – bicykel pohľadom uniká, povyšuje sa nad nich. Ale takto som len malý prízemný červ, čo sa plazí pomedzi vyvolených, starších, rozumnejších, usporiadanejších. Jediný pár bežcov, čo stretnem, v porovnaní so mnou dokonale zapadá do tohto celku – priliehavé joggingové oblečenie, čierne okuliare, tempo primerané veku aj vážnosti situácie.
Kým mne sa leje z čela pot, tí dvaja sa jemne krútia v konverzačnom víre. Kým ja sa brodím snehom, ostatní sa pristavujú pri lavičkách a smejú sa vtipom.
Pomaličky dobieham domov. Na šnúru vešiam mokré oblečenie a vytriasam z neho nechuť, zlú náladu a melanchóliu. Nedobehli ma.
