Deň prvý:
Idem z práce. Čakám na zastávke električky. Prichádza ku mne starší pán. "Kedy?" prísne na mňa pozrie. "Čo kedy?" pýtam sa ho. "Kedy električka?" Neviem, na ktorú sa pýta, ale tá "moja" ide o pol. "O štyri minúty," odpovedám. Pokyvkáva hlavou: "To je čas..." "Bude to už o chvíľu," usmejem sa. Opäť na mňa pozrie, v očiach nápad a vykríkne: "Fakulta?" "Prosím?" zrejme som mu dobre nerozumela. "Ja...fakulta...čas....,"oznamuje mi. Po celý čas tancujeme svoj proxemický tanec. S každou otázkou on pristúpi bližšie, s každou odpoveďou ja ustúpim o kúsok ďalej. Začínam sa citíť nekomfortne, ľudia sa po nás obzerajú a dedko je opäť o čosi blišie. Keďže otázku príchodu električky som mu zodpovedala, necítim sa byť zaviazaná zotrvať ďalej v tomto čudnom rozhovore. "Prepáčte, ja sa nechcem rozprávať." Dedko pokrčí plecami a upriamuje svoju pozornosť na pani stojacu vedľa. Tá prejaví viac trpezlivosti ako ja. Po nástupe do električky to ihneď oľutuje, keďže z dedka sa vykľuje vulgárny úchylák a mňa v momente opúšťajú výčitky svedomia, že sme si nepokecali dlhšie.
Deň druhý:
Idem z práce. Čakám na zastávke električky. Mieri si to ku mne pani, trošku výstredne poobliekaná, trošku príliš namaľovaná, čuch mi napovedá, že už si dnes "štrngla". O to viac je usmievavá a priateľská. "Koľko je hodín?" pýta sa ma a plynulo pokračuje v rozhovore. "Viete, ja chovám deväť mačiek." Predstavím si ju, ako sedí doma v kresle, v ruke ihlice, pri nohách klbko vlny a okolo nej deväť mačiek. "Ľudia ma za to odsudzujú, ale ja mám tie tvory rada." "To je pekné," odpovedám. Tiež mám rada zvieratká. Odrazu pani stíši hlas, poobzerá sa okolo seba a tajnostkársky mi oznámi: "Sledujú ma." "Kto vás sleduje!?" žasnem. "Ja ich poznám, viem, kto sú," zachechtá sa, "ale mňa nedostanú! Celý život som cestovala po Európe. A celý svoj majetok nosím pri sebe." Začínam už tušiť, že niečo nie je v poriadku. Modlím sa, aby mi neprezradila, kde ten majetok nosí a následne aj mňa neobvinila zo špionáže. Lenže zjavne som u nej vzbudila dôveru. "Všetky svoje peniaze nosím tuto," hovorí a ukáže rukou tam, kam dáma na ulici rukou neukazuje. "Nooo...tak to máte dobrú skrýšu..." Úpenlivo vyzerám svoju električku. Prichádza. Lúčim sa: "Do videnia, majte sa pekne." Ešte kým sa dvere zatvoria, pani sa široko usmeje, zamáva mi a zakričí: "Prajem vám všetko dobré." Zamávam jej tiež a v duchu dúfam, že mi raz v obchode nevydajú bankovku, ktorú predtým ona vytiahla zo svojej skrýše.
Deň tretí:
Vystúpim z električky a idem domov. Prší. Vedľa mňa mladý muž. Tiež bez dáždnika. "Koľko je hodín?" prihovorí sa mi. Odpoviem. Muž pokračuje: "Tiež moknete?" Som odhodlaná nedať sa zatiahnuť do žiadneho rozhovoru s neznámym. Mužovi to nevadí a pokračuje. " Vidím, že máme spoločnú cestu. Aspoň po križovatku. To nevadí, že mokneme. Voda je zdravá." Potom nasleduje párminútový monológ, ktorý nedokážem zopakovať. O vode, energii, vesmíre, kryštáloch a anjeloch.... . Prichádzame ku križovatke. Muž sa so mnou lúči, zapraje mi pekný deň a oznámi: "Som anjel svetla. Mohli by ste sa k nám pridať." Podáva mi lístok s názvom internetovej stránky, kde sa dozviem všetko potrebné, aby som sa tiež mohla stať anjelom.
Deň štvrtý:
Dnes žiadna električka. Pre tento týždeň bolo rozhovorov dosť. Do práce idem autom. Zaparkujem, vystúpim, zamknem a prechádzam okolo budovy domova dôchodcov smerom k mojej práci. "Haló, slečna!" Pozriem sa za hlasom. Z okna domova dôchodcov vykukuje babička: "Koľko je hodín?"...
