Život ma baví. Somtvrdohlavá a rada si veci odskúšam na vlastnej koži. Nemám rada ľudskú hlúposť, závisť a francúzske zemiaky. Mám rada modrú farbu, vôňu húb v lese a cestovnú horúčku. "Lebo je lepšie zadkom pohnúť, ako na ňom iba sedieť." (Boris Filan) Zoznam autorových rubrík: Moje srdcovky, To je život, Túlavé topánky
Hrdinkou nášho príbehu je Inga. Inga je príjemná, dobrosrdečná a veselá osôbka. Dobrá kamarátka. A hlavne obetavá a starostlivá manželka a mama dvoch už dospelých detí. Výborná kuchárka a pekárka. Keďže večer čakala návštevu, rozhodla sa spríjemniť spoločné posedenie dobrým koláčom. Takým s rumovou plnkou.
"Musíte zo stravy vylúčiť mlieko," oznámila mi lekárka. "To musí byť omyl, nemám žiadne ťažkosti," nechápavo som na ňu pozerala. Ale krvné výsledky hovorili jednoznačne. Stálo to tam čierne na bielom. Intolerancia kravského mlieka a kazeínu. To, čo som pred chvíľou pokladala za nie veľmi vydarený vtip či omyl, začalo v mojej mysli nadobúdať reálne črty. Ja - jogurtožravec, mliekopijec a mozarellový labužník, v latinčine nazývaný homo mliečnikus, vypliešťala som oči na dobrú ženu. V mysli som už snovala ľstivý plán, ako ju oklamem a pod rúškom noci budem ďalej jedávať, čo mám tak rada. Niekde hlboko vnútri mojej hlavy sa však vytrvalo piskľavým hlasom ozývalo moje racionálne ja. Hustilo do mňa niečo v tom zmysle, že slovné spojenie bezmliečna diéta budem musieť prijať do môjho slovníka. A bohužiaľ nielen tam. Aj do môjho života.
Okakal ma vtáčik. Tak som sa potešila, že budem mať šťastie. Kúpila som si žreb, podala lotto. Niekde však bola chyba. Vôbec to nefungovalo. Vtáčik ma oklamal. Darebák.
Poznáte živočíšny druh nazývaný "tiežpodnikateľ"? Ja som si toto oslovenie zaužívala pre tých, ktorí pozerajú len na to, ako rýchlo zarobiť a veľa sa nenarobiť. Zákazník je pre nich niečo druhoradé a otravné. Pritom zabúdajú na dôležitú skutočnosť, že každý zákazník sa dá oklamať, ale iba raz. O to viac ma poteší, keď sa stretnem s podnikateľom, ktorý chápe, že zákazník je ten, od ktorého závisí jeho budúcnosť. Našťastie, aj takých je čoraz viac.
Často sa mi stáva, že ma náhodne oslovia neznámi ľudia. Na ulici, v obchode, v autobuse, v čakárni u lekára. Iba tak. Porozprávať sa. Asi vysielam nejaký signál, že mám pre to pochopenie. Sama som pár týždňov strávila zavretá doma na "péenke" a ešte si dobre pamätám na chvíle, kedy najväčším vzrúšom dňa bol nový reklamný leták z hypermarketu a najvernejším poslucháčom môj pes Beny. Viem si predstaviť, že pre starých alebo osamelých ľudí je aj náhodný rozhovor s neznámym častokrát jediným oživením dňa. Občas sú to príjemné rozhovory, niekedy zábavné a niekedy aj také...zvláštne....najmä, keď sa stanú v krátkom čase za sebou....
Sedela som v čakárni na treťom poschodí nemenovanej nemocnice. Dobre si zapamätajte, že ide o tretie poschodie, pretože v tomto príbehu to zohrá významú úlohu. Čakala som vyše troch hodín, a tak som si krátila čas pozorovaním ľudí okolo seba. Oproti mne sedeli dvaja starší skromne oblečení muži. Z ich rozhovoru som vyrozumela, že čakajú na svojho otca, ktorého mali v ten deň prepustiť domov.
