Život ma baví. Somtvrdohlavá a rada si veci odskúšam na vlastnej koži. Nemám rada ľudskú hlúposť, závisť a francúzske zemiaky. Mám rada modrú farbu, vôňu húb v lese a cestovnú horúčku. "Lebo je lepšie zadkom pohnúť, ako na ňom iba sedieť." (Boris Filan) Zoznam autorových rubrík: Moje srdcovky, To je život, Túlavé topánky
Len včera sme si ťa v netradičnej marcovej snehovej kalamite priniesli domov. Neostal si nič dlžný svojmu menu a prišiel si na bielom koni, hoci bol už začiatok jari. Vonku sa čerti ženili a niet divu, veď slnko bolo u nás doma. Od vtedy každú sobotu krátko popoludní pozriem na hodiny a pripočítam jeden týždeň. Dnes ich je už štrnásť.
Horúčava sálajúca z ohniska mi rozpaľuje líca. Keď zatvorím oči, cítim, že plamene sa mi dostali aj pod viečka. Vietor na chvíľu zmení smer a štipľavý dym mi vyrazí dych. Nechce sa mi presadnúť, chvíľku nedýcham. Horiace drevo mení rôzne odtiene oranžovej. Prichádza ku mne dávna spomienka. Detský hlas mi so smiechom hovorí: „Nepozeraj do ohňa, lebo sa v noci pocikáš.“ V myšlienkach sa vraciam o viac ako dvadsať rokov späť.
Čítať som sa naučila ešte v materskej škôlke. Lepšie povedané naučil ma to môj starší brat. Najprv mi čítaval príbehy on, neskôr som už bola zvedavá a chcela si čítať sama. A tak som sa úplne logicky vo svojich piatich rokoch zaradila do skupiny knihomoľov. Keď už som doma prečítala všetko, čo sa dalo, začala som chodievať do knižnice. Najprv do školskej, potom do mestskej. Mojim obľúbeným obchodom bolo kníhkupectvo a kniha ako darček ma vždy dokázala potešiť najviac. Knihy boli neodmysliteľnou súčasťou môjho detstva. Večery pri nočnej lampičke, ktoré sa niekedy predĺžili až do skorého rána. Prázdninové leňošenie niekde pod stromom či na lavičke pri dome mojich starých rodičov. Alebo návrat z konečnej autobusu, keď som začítaná zabudla vystúpiť na správnej zastávke.
„Pozri, pobehuje tu psík!“ hovorím mame a ukazujem na bielu špičku tmavého chvosta trčiacu spoza krabíc naplnených tovarom. Boli sme v miestnom „číňaku“ pozrieť si nejaké tričká. V tom istom okamihu zbadal nešťastné psíča aj majiteľ obchodu. O pár sekúnd už držal vyplašené šteňa za golier a smeroval k východu. Obchod sa nachádzal na druhom poschodí menšieho strediska a ja v obave, aby psík neletel cez zábradlie, rozbehla som sa za ním: „Ja ho vynesiem!“ Zobrala som ho z chlapových rúk.
Letné prázdniny sa ma už pár rokov netýkajú. Napriek tomu si vždy s ich príchodom spomeniem... Keď som bola malá, nechodievali sme cez prázdniny k moru ani do táborov. Trávila som ich u dedka a babky v malej dedinke na severe Slovenska. Ich domček sa nenachádzal priamo v dedine, ale na samote pod lesom. Od cesty ho oddeľoval potok, cez ktorý bol postavený most. Susedov nemali. K domu patrilo malé gazdovstvo. Jedna alebo dve kravičky, prasiatka, sliepky, pes a zopár mačiek. Už keď som so súrodencami vystúpila začiatkom júla z autobusu, cítila som v kostiach, že ma čaká pár týždňov dobrodružstiev. Väčšinou sme sa tam zišli partia sesterníc a bratrancov, čo zaručovalo, že o zábavu nebude núdza.
Bola mamou troch detí. Keď dospeli a založili si vlastné rodiny, našla svoje poslanie v opatrovaní detí cudzích. Dnes by sme ju nazvali „au-pairka“. Mamičky v okolí ju poznali. Niektoré nosili svoje ratolesti radšej k nej ako do jasličiek. A deti ju nevolali inak ako „tetuška“.
