Tú tetušku som si všimla, len čo som skoro ráno vybehla do obchodu po čerstvé rožky. Približne sedemdesiat, prikrčená, zhrbená... strapaté šediny ledabolo prekryté nejakou farbou. Klasika - stará pani sa šuchoce pred vami, ale v uzučkých uličkách nemáte šancu ju predbehnúť. Nuž vám neostáva iné, ako sa obrniť trpezlivosťou a chtiac-nechtiac podrobne sledovať, čo teta kladie do košíka. Dva rožky... pri chladiacom pulte dlho preberá, porovnáva ceny, až po dlhom váhaní priloží k rožkom najlacnejší jogurt. Koniec nákupu, ide sa k pokladni.
Stojím v rade za ňou, teta už vyťahuje peňaženku... predavačka zrazu nadhodí:
"Máte rada slivky?"
Pani sa neisto obzerá, či tá veta skutočne patrila jej. Potom prikyvuje.
"Tak počkajte, mama mi doniesla zo záhrady. Odsypem vám."
Stará pani je v rozpakoch.
"A čo vám dám ja?"
"Nič" povie predavačka s úsmevom.
"Počkajte, kým doblokujem rad a zbehnem dozadu..."
"Dobre Moja. Veď ja mám času..."
Odchádzam a teším sa.
