Je sobota skoro ráno. Príliš skoro na to, že je víkend. Ale čo robiť doma s malým teroristom, ktorý sa so železnou pravidelnosťou budí o pol piatej?
Prichádzame do mestského parku. Jednou z atrakcíí, na ktoré som syna nalákala, je aj veľký biely altánok, či skôr altán. Okolo neho je priestor vysypaný štrkom a asi desať lavičiek. Na niektorých posedávajú partie bezdomovcov. Niet sa čomu diviť - železničná aj autobusová stanica sú hneď za rohom.
Môj pohľad upútajú susediace lavičky, na ktorých ležia a pospávajú dve ženy. Jedna staršia, druhá mladšia. Koľko majú rokov, to je vzhľadom na ich zanedbaný výzor ťažko čo i len odhadnúť. Ich majetok tvorí okrem niekoľkých preplnených igelitiek aj špinavý hlboký kočík. Ten ma vlastne zaujal. Dívam sa na to zvláštne súsošie a v duchu si želám, nech v tom kočíku nie je to, čo doňho patrí.
Vyberám Šimona z golfiek a vypúšťam ho na slobodu. Tornádo vyštartuje a už sa štverá po kamenných schodoch k altánku. Pri každom úspešne zdolanom schode sa doprevádza hlasným zvukovým komentárom: aba-daga-gaga... ana-nada-gaga... a tak stále dookola. Sledujem ho ostražitým pohľadom, pripravená zasiahnuť a zabrániť tvrdému pádu. Kútikom oka zaregistrujem pohyb na lavičkách. Špinavý kočík sa začne pohojdávať a po chvíli sa z neho súkajú malé tmavé rúčky. Tak predsa tam je - pomyslím si sklamane.
Drobec vylezie a postaví sa. Je to chlapček. A celkom veľký - tri, či štyri roky. Ružové tričko, plienka plná na prasknutie a tenisky. Nič viac. Vylieza na lavičku a zavesí sa na ležiacu ženu - pravdepodobne mamu. So všetkou energiou práve prebudeného dieťaťa sa pokúša zaujať jej pozornosť. No neúspešne. Žena odoláva detským výpadom a ani sa nepohne. Len čosi nezrozumiteľne mrmle. Chlapček sa nevzdáva a skúša šťastie u druhej zo žien - žeby starej mamy? No ani tu nepochodí. Vzdáva to. Musí si poradiť sám.
Stále mám v dohľade syna a pritom po očku sledujem "chlapčeka z lavičky". Z ktorejsi tašky vytiahne poloprázdnu fľašu žltej malinovky a napije sa. Spomeniem si na stopercentnú jablkovú šťavu, ktorú mám pre syna v kočíku. Na jedenie, žiaľ, nemáme nič. A zrejme ani chlapček, ktorý už hodnú chvíľu prehrabáva igelitové tašky.
Na stanici sú nejaké potraviny. Mohla by som... napadne mi.
Malý nás zbadal a beží k nám, asi s vidinou vítaného rozptýlenia. V hlave mi okamžite zablikajú výstražné svetielka: čo ak je chorý, čo ak má vši, blchy, svrab alebo niečo horšie? Obavy starostlivej mamičky... Mám chytiť konár a zahnať ho? Alebo upovedomiť jeho rodičov?
Pozriem na chlapča, čo zastane pri nás a príde mi zle. Zo seba.
Nechám ich. Chlapček chytá Šimona za ruku a ukazuje mu, ako sa dá dostať cez zamknuté kovové zábradlie. Má to tu evidentne prebádané. Usmejem sa a pýtam sa "Ako sa voláš?" Hanblivo povie "Peťko."
Peťko, nechceš džúsik? Teta pôjde do obchodu a kúpi ti rožteky. Budeš tu ešte?
Nič z toho nepoviem. Len pozerám na tú jeho plienku. Prisahám, keby som mala čistú, tak ho prebalím. Lenže v kočíku mám len jednu - pre syna.
Chlapci sa ešte chvíľu hrajú, potom pozdravíme Peťka a odchádzame preč. Obzriem sa - sedí na zemi a hrá sa s topánkou.
Zájdeme pár metrov, aby nás nevidel. Chytro vyťahujem vlhký obrúsok a drhnem synovi rúčky.
