Pomalým krokom obchádzať najväčšie obchodné centrum, dominantnú Tour du crédit Lyonnais, vďaka ktorej sa tu nikdy nemôžte stratiť. Aspoň nie úplne. Nechávať za sebou Úrad práce, malé obchodíky s potravinami, ktoré majú s pokojným svedomím mesačnú dovolenku. Tu sa proste peniaze zarábajú inak, ako u nás. Všade prítomné verre kontajnery (na sklo), bistro neviem koľkej cenovej, ktoré má dodnes na skle namaľovanú pozvánku na Silvester 2005. A o pár metrov ďalej Louis Vuitton. Zatvorený. Princíp otváracích hodín nikdy nepochopím. Rovnako mi ho nevedel nik z domácich vysvetliť. Aspoň mám nad čím premýšľať.
Sedieť hompáľajúc nohami na katedrále Fourviére a mať pod sebou celé mesto. Stovky ulíc, tisícky áut. Všade dom, sem-tam strom, občas k nebesiam siahajúca veža jedného z obrovského množstva kostolíkov. Modrozelená hladina neskrotnej Rhône vinúca sa stredom mesta. Obrovský Bellecour uprostred „skoroostrovčeka“ tvoriaceho najrušnejšie a najdrahšie centrum. Nič nie je tak ďaleko, aby to nemohlo byť ešte bližšie.
Kráčať ulicami a počúvať rozhovory Francúzov, ktorí (práve) nemajú čo robiť. Na prechodoch trošku poškuľovať po pánoch stredného veku v oblekoch – presne takých, akých nám ukazujú ženské magazíny ako „príkladných Francúzov“. Súhlasím. Ale najradšej mám takých, ktorí si dokážu k obleku obuť farebné ponožky. Skrátka dokonalý štýl. V tomto meste má štýl takmer každý. Farebné slečny, africkí krojoví muži, či pletené babičky. Mám pocit, že všetko tu vyzerá úplne inak. Dobre. Tak trochu hádam, kedy táto módna tolerancia príde aj k nám...
Sedieť na tráve v Parc de la Tete d´Or a sledovať behajúce deti. Všetci tu vyzerajú tak šťastne. Azda najvyššia koncentrácia smejúcich sa ľudí, akú som kedy videla. Je to tým, že sa môžu chodiť pozerať na žirafky a sloníky každý deň, pretože ich majú v centre mesta? A ešte k tomu zadarmo? Pre Slováka čosi takmer nepochopiteľné. Cestou domov sa prejsť po nábreží a míňajúc bar s výstižným pomenovaním La Beach ešte chvíľku spomínať na to vzdialené francúzske more. Krajšie ako kdekoľvek na svete. Neopakovateľné. No v tomto meste sa skrátka asi nedá byť smutným. Aspoň ja to neviem. Preto nostalgické myšlienky zaháňam a kupujem si u alžírskeho predavača malého Heinekena. Aspoň chvíľu niečo nefrancúzske...
Sedieť v okne a počúvať 96,3. Najlepšie jazzové rádio. Za doprovodu Louisa Armstronga a Elly Fitzgerald sa pozerať na ulicu. Teda, na množstvo ulíc. V noci vyzerá toto mesto úplne inak. Všade množstvo svetiel, mládež, bezcieľne sa túlajúca nocou, kde-tam nejaký žobrák, ktorého cieľ je známy ešte menej. Ak vôbec nejaký je. Baví ma tu len tak sedieť a pozerať sa von. Sledovať, ako všade plynie život. No a čo, že je mi trochu zima. Ten pohľad za to stojí. V tomto meste je vraj jedna z najväčších kriminalít vo Francúzsku. To neviem...
Viem iba to, že vysoko nad mestom stojí socha anjela, ktorý nad nami bdie. Aj s ním som sa mnohokrát rozprávala. Tak trochu francúzsky a čo som nevedela, vysvetlila som mu po slovensky. Som si istá, že mi rozumel. Toto mesto je proste iné. Tolerantnejšie. Všetko sa tu chápe tak akosi ináč. Musela som sa vrátiť, ale moje srdce ostalo v Lyone...
