Riešil som jednoduché problémy všedných dní, keď zrazu prišla. Stála predo mnou a uprene na mňa hľadela, čakajúc, čo poviem. No nepovedal som nič. Neprejavil som ani najmenší náznak toho, že by ma jej návšteva nejako prekvapila, tobôž nie potešila. A čím dlhšie som ju ignoroval, tým viac sa snažila zachytiť môj pohľad, ako by to bolo je poslaním. Vysielala ku mne akúsi energiu, ktorej som spočiatku bol schopný odolávať, no raz ma musela zlomiť. Pozrel som sa na ňu. Bola nádherná, neuveriteľná. Neopísateľne krásna. A jej pohľad tak magický a silný, že vo mne spálil všetky pochybnosti o jej existencii, všetky pesimistické myšlienky, všetky pochmúrne nápady. Ako by do mňa v priebehu tých pár sekúnd vniesla šťastie, radosť, nádej a všetky tie iné krásne veci. Cítil som, ako mi po tele prešli zimomriavky a roztriasli sa mi ruky. Poznám ten pocit. Zasiahla ma úplne presne. Zatvoril som oči a usmial sa. A nato mi po tvári stiekla slza. Bolo to také nečakané. Nebol som pripravený na návštevu lásky. Tá slza to všetko iba potvrdila. Nevedel som, či sa mám tešiť a či plakať. Bál som sa jej. Láska dokáže byť tak krutá a nekompromisná. Dokáže ublížiť a nehľadí na nič. Zranila ma už niekoľkokrát a s každým ďalším jej zjavením som už inštinktívne očakával, kedy uderí znovu. Asi ničoho na svete som sa nebál tak ako lásky...
„Žiješ ešte?“ spýtala sa s ironickým úškľabkom na tvári. Preniesla ma späť zo sveta mojich úvah. „Áno,“ odpovedal som potichu a bojazlivo, „ale, pravdupovediac, prekvapila si ma. Nebol som pripravený na tvoju návštevu.“ „To nie je nikto. Niektorí po mne túžia a ja nechodím, a naopak, chodím za tými, ktorí o mňa nestoja.“ Mala pravdu. Život je už taký. Aj neželaní hostia prídu vždy vtedy, keď nikoho nechcete vidieť a vrútia sa k vám do bytu v čo najväčšom počte ľudí so slovom „prekvapenie“. Ako to strašne nemám rád. No táto láskina návšteva nebola o nič lepšia... Vlastne, je to presne ako s návštevami. Nečakane prídu, je s nimi príjemne, aspoň chvíľu a aspoň väčšinou, ak vám šťastie praje. Potom odídu, vám ostane smutno, byt je prázdny. Ostane iba kopa špinavého riadu a narýchlo prichystaných chlebíkov s pozostalými ingredienciami mnou familiárne nazývaných „čo chladnička dala“. Láska tiež odíde, jednoducho prestane mať záujem, ostane po nej iba veľa trápenia, smútku, obáv, sklamaní a sĺz. Čo v podstate v realite zobrazuje zbytky jedla a špinavé riady. „Jasné, prídeš, neprídeš, odídeš, neodídeš... iba ty o tom rozhoduješ. Nechať ti zodpovednosť v rukách. Aj tak to vždy iba pokazíš a zanecháš plný drez špinavých riadov.“ „Ach áno. Zase tie riady. Teba to tuším nikdy neprejde.“ Prekvapilo ma, ako rýchlo to celé pochopila. Kedysi som dal túto myšlienkovú metaforu na papier a ona si ho prečítala. Vlastne ani neviem kedy a ako sa k tomu dostala. Ale odvtedy, vždy keď príde, je už mierne naladená a pripravená na môj pesimizmus. „Pozri sa, ja tu, a vôbec na svete, nie som preto, aby som ľuďom kazila životy. Iba to jednoducho niekedy nevyjde. Život je už raz taký. Myslíš, že som rada, keď vidím ľudí smutných a utrápených?“ Kým som stihol dodať ironické „áno“, pokračovala ďalej: „Ani náhodou. Nemám to rada. Priam to nenávidím. Bolí ma to, no nemôžem s tým nič robiť. Ľudia ma jednoducho niekedy nevedia prijať. A udržať. A niektorí ma potom nevedia nechať odísť. A tak som ukrytá v nich, hlboko v duši i v srdci a viem, že ich trápim. Ale odísť nemôžem. Neviem ako. Oni mi ten východ neotvoria...“ Táto myšlienka ma zarazila. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že by chyba mohla byť v ľuďoch. A možno je. Možno sú naozaj ľudia tak hlúpi, že lipnú na spomienkach, boja sa prijať realitu inú ako doteraz, nechcú opustiť zvyky. A pritom si neuvedomujú, že sami seba trápia. Tým, že lásku dusia v sebe. Musela na mne vidieť, že nad tými vetami premýšľam a dokonca aj uvažujem, že by to naozaj mohla byť pravda, pretože ku mne po chvíli znovu prehovorila: „Tak čo, veríš mi? Dáš mi ešte šancu? Alebo ťa mám poprosiť?“ Neverím tomu, že keby ma poprosila, dokázala by ma prehovoriť. Neverím, že by ma vôbec prosila. To predsa nemôže dokázať. Ale povedala to, spýtala sa to a presvedčila ma. Niekedy ľuďom stačí, ak iba poviete nejakú peknú otrepanú zdvorilostnú frázu a sú z vás hotoví. Aj keď to nemyslíte vážne. No ono to naozaj zaberie. Láska vedela, čo robí. Dostala ma. „Tak dobre, sadni si.“ Ukázal som na miesto vedľa seba. Časom som sa naučil, že láska musí byť čo najbližšie pri vás, aby ste sa s ňou mohli rozprávať, prijať ju a neskôr (či skôr) ju prežiť. „No tak. Veď vieš, čo treba urobiť, takto to nejde.“ „Ja viem,“ odvetil som, „ale ešte nie. Daj mi ešte trochu času. Ideš na mňa príliš rýchlo.“ Iba jemne kývla hlavou. To, čo mala na mysli, som už dôverne poznal z jej predchádzajúcich návštev. Bolo potrebné sa jej dotknúť. Akýmkoľvek spôsobom. Vtedy sa ten kolotoč rozbehol úplne a začalo sa všetko odznovu. No na to som ešte nebol pripravený. Potreboval som chvíľku, pár minút. Musel som informáciu, že si do srdca vpustím niekoho iného, stráviť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Nedokázal som tomu vzdorovať. Bolo mi takmer úplne jasné, ako to bude celé prebiehať, ale nešlo to. Jednoducho som jej nevedel povedať „nie“. Iba som sa tváril, že nad tým skutočne premýšľam, aby na mne videla, že sa bojím a bola opatrnejšia. Viac ako po minulé razy. Vzdychol som si. S láskou sa neoplatí bojovať. Nik nie je nebezpečnejší protivník ako ona. Ona totiž vždy vyhrá. A tým vždy myslím naozaj vždy. Otvoril som oči a pozrel sa okolo. Všetko bolo akési ružovejšie. Nevedel som si predstaviť, že zase budem chodiť po svete s nápisom „zamilovaný“ na čele, ale už som sa na to začal tešiť.
