A človek bez duše... Kto je vlastne človek bez duše? Je človek bez duše ešte vôbec človek? Čo sa stane, ak raz láska vezme duše všetkým ľuďom na svete? Čisto hypoteticky, svet by asi prestal existovať tak, ako existuje teraz, možno by si prišla na svoje éra sci-fi filmov a z ľudí by sa stali iba roboty, vytvorení a predurčení a konkrétnu špecializáciu. Skvelá predstava.
Prečo láska, namiesto toho, aby rozkvitala, stále a stále rástla, stávala sa krajšou a vznešenejšou, iba upadá na samé dno toho najhlbšieho dna vôbec a nič netušiacich ľudí, žijúcich vo svojich snoch a ilúziách, stŕha so sebou? Do tej prázdnej a tichej temnoty?
Pred pár dňami som sa v noci pozeral na oblohu posiatu hviezdami, ešte nikdy ich nebolo vidieť toľko, ako v ten večer. A zrazu som sa tak zarozmýšľal, sledujúc lietadlo pohybujúce sa v súhvezdí Veľkého voza, ako sa blížilo priamo ku hviezde a sekunda ich zrážky sa čoraz viac približovala. V tom momente som zavrel oči, aby som nemusel vidieť náraz lietadla do tej obrovskej gule. Znie to asi smiešne, ale ja som naozaj na chvíľu veril, že medzi daným lietadlom a hviezdou dôjde k stretu. A ako je už v tejto dobe mojím zvykom že z každej takejto myšlienky rozpútavam hlboké filozofické debaty, nebolo tomu inak ani teraz.
Uvedomil som si, že možno tak, ako som vtedy v tej 2D rovine vnímal oblohu, videl som to celé iba ako obraz, ktorý visí na stene, úplne bez priestoru. Možno tak vnímame aj my celý svet, možno ľudia vidia všetko iba dvojrozmerne a tá predstava tretieho rozmeru ostáva kdesi skrytá, vidíme iba všetko povrchné a iný priestor si akosi neuvedomujeme. Žijeme len na hranách štvorca, ale aby sme sa pokúsili vytvoriť z toho kocku, to akosi nie. Pytagorovci kedysi zastávali tvrdenie, že arché všetkého je číslo. Následne súčet čísel 1, 2, 3 a 4 dáva výsledok 10 a desiatka sa teda predstavuje akúsi svetskú dokonalosť v tvare gule. Ich myšlienka má čosi do seba, možno naozaj neboli ďaleko od pravdy, to však presne posúdiť nevieme. No ostáva už na každom z nás, koľko spoločných vlastností dokážeme nájsť na kocke a guli...
Život je príliš hektický, zdá sa mi, že keby mal deň hoci aj 50 hodín, ešte stále by som nestíhal všetko, čo stihnúť mám. Teraz akoby všetko spadlo naraz z oblohy a jednotlivé veci sa priam predbiehajú v termíne uskutočnenia. A jednoducho už nemám čas na lásku. Myšlienky na ňu sa pomaly vytrácajú a s každou jednou, ktorá odíde, je to ako keby odchádzal aj kúsok mňa, cítim sa prázdnejšia. Trpkosť už nie. Už ju nie je kam dať. Včera mi láska spravila posledný škrt cez rozpočet. Definitívne predo mnou zavrela dvere a ja som stál iba tupo pred nimi a nepokúšal som sa ani klopať. V ušiach mi dunela ozvena zaklapnutia zámky a oči mali tendenciu zvlhnúť, ale nepustil som zo seba ani jedinú slzu. Bol som hrdina a teraz som mal dôvod si to priznať. Zvládol som túto situáciu a dokázal som sa tváriť ako víťaz, aj keď som odchádzal ako porazený. Túžim iba po tom, aby ma niekto v tejto chvíli objal a držal v náručí, utešoval a utieral mi slzy z tváre, ktoré by som potom už v tom momente nedokázal zadržať. Ako veľmi je len vzdialená táto predstava... Niekedy sa pýtam sám seba, ako je možné, že nedokážem pochopiť lásku u tých, ktorí mi ju ponúkajú. Prečo ju skrátka neviem prijať, keď iní túžia po tom, aby som to urobil? A ja jednoducho nemôžem. Prestávam chápať základné princípy tohto sveta, na jednej strane nestíham rátať všetky osoby, ktoré mi svoju lásku ponúkajú a na druhej strane, keď chcem naozaj ľúbiť, nie je na koho sa obrátiť. Naozaj ma chcú všetci iba do postele a majú toľko odvahy a drzosti, že to dávajú najavo tak priamo?!
