Ale to nebolo to podstatné. Keď sme vystupovali, z kupé pred nami sa vynorila mladá mamička usilovne ťahajúca za rúčku malé dieťa, ktorému sa akosi nechcelo vystupovať. Nakoniec ho nejak predsa len prehovorila a keď sa rad čakajúcich ľudí posunul a ja som sa dostala k spomínanému „problematickému“ miestu, pochopila som to.
Vo vnútri kupé sedela ďalšia mladá mamička. Tiež so svojím malým dieťatkom. To smutne sedelo na sedadle, pozeralo sa za novým odchádzajúcim kamarátom a kývalo mu na rozlúčku.
Postupne sme všetci vystúpili a ako sme tak kráčali smerom k východu zo stanice, bábo cupkajúce pred nami sa ešte otočilo a znovu začalo ťahať maminku naspäť k okienku kupé, aby posledný krát zakývalo malému kamarátovi...
Zrazu sa mi zdalo všetko čudné a nepochopiteľné. Ako je možné, že dve malé detičky, ktoré za sebou ťahajú gumových káčerov, si dokážu vytvoriť svoje priateľstvá na úplne jednoduchej báze? A ako je možné, že my, dospelí, ktorí rozbíjame atómy a lietame do vesmíru, často ani poriadne nevieme, čo to vlastne priateľstvo je? Je to spôsobené dobou alebo je to kvôli nám, pretože sme úzkoprsí, egoistickí a bezohľadní?
Alebo predsa ešte poznáme aspoň kúsok priateľstva...? Neviem. Odpovedzte si sami. Ale pre mňa tento zážitok znamenal akýsi prelom a uvedomila som si, že práve priatelia sú jedni z najvzácnejších ľudí na svete. No zároveň sú to tí, ktorým často, hoci možno neúmyselne, najviac ubližujeme a zanedbávame ich.
Tak preto tento článok. Pre chvíľku zamyslenia sa. Celé to bolo proste tak neuveriteľne krásne, že som Vám o tom musela napísať... :)
Venované Bubu (ako priamej účastníčke deja). A všetkým ostatným, ktorí vedia, že ich mám rada... :)
