Druhá už rozpráva viac, chýba mi dotyk. Milý, láskavý, taký, ktorý povie „mám ťa rád“... Dotykmi by sme mali asi častejšie obdarúvať svojich blízkych. Niekedy si ani neuvedomujeme, čo všetko pre človeka „obyčajný“ dotyk znamená.
Tretia kvapka je symbolom pre nádej. Ticho dopadá na zem a nebadane sa vpíja do smädnej hliny. Mám ju ja, máte ju aj vy, má ju však ľudstvo?
Štvrtá ako sen. Snívame v noci, no omnoho viac snívame cez deň. Prečo o svojich snoch mlčíme a bojíme sa ich realizovať? Hráme sa na veľkých dôležitých dospelákov a pritom sme zbabelci...
Piata túžbou sa nazýva. Áno, túžim po mnohých veciach a často túžim práve po niečom, čo nemôžem mať. Ale zároveň je to dôvod, ako sa motivovať do budúcna. Nikdy by sme sa nemali vzdávať, ak sa niektoré z túžob neplnia. I o tom je život.
Šiestou kvapkou je šťastie. Vraví sa, že každý si je strojcom vlastného šťastia. Len neviem, do akej miery. Čo by ste ale povedali na návrh urobiť každý deň radosť niekomu inému? Hoci iba malou drobnosťou, pekným slovom. Niekedy stačí ku šťastiu predsa tak málo...
Siedma mi ostáva na líci a skrýva prázdnotu. Nič, iba tupé ticho. Pocit, ako keby z vás niekto vytiahol všetky myšlienky a už svetu nemáte čo povedať. A vlastne, počúva nás svet niekedy???
ôsma ako beznádej. Hlúpo stojac pred zrkadlom premýšľam, prečo sa niekedy veci dejú bezo mňa a ja im nedokážem zabrániť. Vystretou rukou ich skúšam dočiahnuť, no nech skáčem akokoľvek vysoko, vždy sú o kúsok vyššie, ako ja...
Deviata kvapka patrí viere. Viere v teba, viere v ľudí, v lepší zajtrajšok, v krajší svet. Prečo sa bojíme dôverovať ostatným a zamykáme pred nimi dvere? Odtláčame ich, klameme, ospravedlňujeme sa, ľúbime, smejeme sa spolu s nimi. Veď celý náš život sú ľudia. Tí najbližší, vedľa ktorých sa ráno prebúdzame. I tí, ktorých každučký deň obchádzame na ulici. Tak prečo im nedáme trochu dôvery?
Desiatou je slovo. Každý deň ich vyriekneme stovky. Vieme nimi potešiť, rozosmiať, nahnevať a ublížiť zároveň. Jediný nástroj, ktorým dokážeme toľko vecí naraz a často ho používame tak pochabo a neuvážene. Už si vravievam, že si budem na slová dávať pozor. Nikdy neviete, ako vás dokáže chápať ten druhý a často steny počujú lepšie ako vy sami...
Jedenástou je prosba. Prosím niekoho. O to, aby mi dovolil byť tu aj zajtra a prežiť aspoň taký krásny deň, ako bol ten dnešný. A za dnešok mu poďakovať.
A dvanásta kvapka je iba vaša. O tom, čo vám prvé napadne. Každý v sebe predsa nosíme niečo, o čom nikto nevie...
