Neviem, či ste čítali Pohyblivý sviatok od Hemingwaya. A neviem prečo, ale v poslednej dobe mám šťastie, že každá kniha, po ktorej siahnem, akoby opisovala môj život... Nie je tomu inak ani teraz.
Hemingway písal o falošnej jari. A ja mám pocit, že falošná jar je naozaj tu. Namiesto toho, aby na nás svietilo usmiate slniečko, nebo plače. Stále dokola prší a ja už neznesiem ďalej počúvať to pravidelné klopkanie na okne. Všetko je akési pochmúrne a tmavé. Kvety skláňajú hlávky k zemi, aby ich schovali pred ťažkými kvapkami špinavej dažďovej vody. Nepokosená tráva sa láme v nárazoch vetra a lístie sa poslednými silami snaží udržať na konároch. Pár pekných dní plných šťastia vystriedal neočakávaný a nevítaný chlad. Zrazu je všetko iné...
Prišla jar. Ako sa zvyklo kedysi vravievať (o šťastí), prišla sa rozlúčiť. A s jarou prišiel nový život. Namiesto svetla však jar priniesla tmu. Na pleciach doniesla smútok a slzy, ktoré už ďalej nevládala niesť. Tak ich zhodila tu, nám k nohám. Veď prečo nie. Jej to môže byť úplne jedno.
Je mi naozaj smutno. Z toho, že sa pozriem von a nevidím slnko, iba čierne mraky. Namiesto behania po tráve sedím doma a pozerám sa z okna. Premýšľam, čo sa dá robiť v takomto počasí. Navyše, mám pocit, že aj ľudia sú mi nejakí vzdialenejší. Všetko je odlišné a ja nejak stále neviem nájsť nič, čo by bolo podobné zmyslu života. Nič, čo by bolo aspoň trochu teplé a svetlé. Nič, čo by malo vyzerať ako symbol jari.
Premýšľam, ako zvrátiť jar a privolať leto. Táto „jar“, ako sa ctene necháva nazývať, už trvá strašne dlho. Nebolo už snáď dosť všetkých tmavých dní???
Kam zmizlo moje slniečko??? :(
