Kritici započítavania mzdovej úrovne za všetky roky zamestnania si v prvom rade neuvedomujú tú skutočnosť, že napriek výrazu „princíp zásluhovosti“ v tomto princípe nejde o nič viac ako mieru priameho či menej priameho finančného prispievania do dôchodkového systému (presnejšie by bolo uvádzať „princíp finančnej zásluhovosti“).
Tento princíp teda nijak NEMÔŽE zohľadňovať zásluhy ľudí spočívajúce v ich vzdorovaní socialistickému režimu, ako ani anti-zásluhy tých, ktorí tento režim udržiavali a sa na ňom priživovali.
Naopak, nezahrnutie mzdovej úrovne – a teda aj miery prispievania do dôchodkového systému – za nezanedbateľné obdobie dôchodkového poistenia je rovnakým nezmyslom ako keby napr. nejaký telekomunikačný operátor vyčíslil mesačnú faktúru len na základe hovorov za posledných 10 dní, pričom by čiastku za celý mesiac získal vynásobením ceny hovorov za tieto posledné dni tromi.
Inou záležitosťou je však to, že finančná zásluhovosť jednotlivcov (daná výškou odvodov, či dokonca len výškou príjmu) nekorešponduje s komplexnejšie chápanou zásluhovosťou - prínosom pre spoločnosť.
Táto disproporcia sa však zďaleka neobmedzuje len na roky socialistického režimu.
Jednak preto, že keď napr. niekto nemohol za socializmu vyštudovať a následne ani vykonávať primerane kvalifikované zamestnanie, tak sa tohto hendikepu pádom socialistického režimu len tak zo dňa na deň ani z roka na rok nezbaví.
Naopak komunistickí prominenti dokázali svoje výhody plynúce z bohatých kontaktov a skúseností často finančne lepšie využiť až po páde režimu, keďže počas socializmu boli aj oni obmedzovaní socialistickým rovnostárstvom.
Disproporcie sa však vyskytujú aj nezávisle od komunistického režimu.
Podľa princípu finančnej zásluhovosti je totiž napr. niekoľkonásobne záslužnejšie prevádzkovanie erotického salónu než učenie detí, vykonávanie činnosti striptérky v porovnaní s činnosťou zdravotných sestier, produkovanie ohlupujúcich reklám, stupídnych reality show atď. oproti pracovným činnostiam v rámci štandardnejších povolaní.
Práve takéto disproporcie vyskytujúce sa aj v dlhodobých demokraciách sú vážnym dôvodom toho, že v týchto krajinách sa v dôchodkovom systéme princíp 100%-ej (finančnej) zásluhovosti neuplatňuje, ale kombinuje v primeranom pomere s princípom solidarity.
Súčasný dôchodkový systém však tiež nezaviedol princíp 100%-ej finančnej zásluhovosti pre všetkých, ale až pre tých, čo odchádzajú do dôchodku cca v roku 2040.
Dovtedy - t.j. pre tých, čo odchádzajú do dôchodku v nastávajúcich rokoch - pozostáva dôchodkový systém z viacerých princípov a prvkov:
1. Princípu finančnej zásluhovosti - avšak len za roky zamestnania po r. 1984
2. Princípu „substituovanej“ finančnej zásluhovosti - za dobu zamestnania od nástupu do roku 1983.
Finančná zásluhovosť za toto obdobie je nahradená finančnou zásluhovosťou za obdobie od roku 1984 po dôchodok, čo systematicky zvýhodňuje ľudí so postupnou kariérou (napr. ak niekto nastúpi ako referent a do dôchodku odchádza ako riaditeľ, potom je jeho reálna mzdová úroveň za posledných 20 rokov podstatne vyššia než za prvých 20 rokov, takýto rozdiel však nemôže byť v prípade keď niekto nastúpi ako murár a aj do dôchodku odchádza ako murár) a naopak znevýhodňuje tých, ktorých príjem je v posledných rokoch pred dôchodkom nižší napr. z dôvodu častejšej práceneschopnosti, zníženej fyzickej výkonnosti, či menej úspešného zvládnutia najmodernejších technológií.
Toto "zjednodušenie" princípu zásluhovosti spôsobuje takú deformáciu systému, že v niektorých prípadoch je platenie odvodov z nízkej mzdy tak nevýhodné, že má horší dopad na dôchodok než neplatenie odvodov vôbec - neúčasť na dôchodkovom poistení za túto dobu.
Je síce pravda, že použitie skutočných mzdových úrovní za toto obdobie (ak by bolo technicky možné) by (okrem disidentov) znevýhodňovalo ľudí na pozíciách, ktoré sú v trhovej ekonomike vyššie platené (inteligencia), ale v socialistickom systéme boli umelo potláčané.
Na druhejstrane je ale pravda aj to, že v týchto pozíciách bola aj najvyššia prezamestnanosť - takže nižšia mzda nemusela byť vždy celkom neopodstatnená.
Tiež nejestvuje dôvod prečo by mala byť práve táto jedna z mnohých neprávostí socialistického režimu práve inteligencii kompenzovaná.
3. Prvku prilepšenia ľuďom s absolvovaným SŠ a VŠ štúdiom (prilepšenia nad princíp finančnej zásluhovosti) - za roky štúdia od ukončenia povinnej školskej dochádzky. Pritom aj tieto roky sa do výpočtu výšky dôchodku započítavajú na úrovni miery finančnej zásluhovosti od r. 1984 do dôchodku, v dôsledku čoho ľudia s vysokým príjmom dostávajú za samotné absolvovanie SŠ a VŠ vyšší dôchodok, než niektorí ľudia s nízkym príjmom za celoživotnú prácu.
4. Prvku solidarity (určitého zvýhodnenia ľudí s nízkym príjmom na úkor vyššie príjmových) - spočívajúcom v korekcii priemerných osobných mzdových bodov - ktoré sa u ľudí s nízkym príjmom mierne povyšujú a naopak pri vysokých príjmoch mierne znižujú.
Vyhodnotenie toho, ktoré z uvedených princípov a prvkov v dôchodkovom systéme dominujú je možné vykonaním prepočtu pre niekoľko konkrétnych prípadov:
A – bez absolvovania štúdia po ukončení povinnej školskej dochádzky, 45 rokov zamestnania, mzdová úroveň pri nástupe do zamestnania 0,8 celoštátneho priemeru, v roku 1998 0,9 celoštátneho priemeru, pri odchode do dôchodku 0,5 násobok celoštátneho priemeru.
B – 2 roky štúdia po ukončení povinnej školskej dochádzky, 43 rokov zamestnania, mzdová úroveň pri nástupe do zamestnania 0,85 celoštátneho priemeru, v roku 1998 0,95 celoštátneho priemeru, pri odchode do dôchodku 0,8 násobok celoštátneho priemeru.
C – 4 roky štúdia po ukončení povinnej školskej dochádzky, 41 rokov zamestnania, mzdová úroveň pri nástupe do zamestnania 0,9 celoštátneho priemeru, v roku 1998 1,1 celoštátneho priemeru, pri odchode do dôchodku 1,5 násobok celoštátneho priemeru.
D – 9 rokov štúdia po ukončení povinnej školskej dochádzky, 36 rokov zamestnania, mzdová úroveň pri nástupe do zamestnania 1,0 celoštátneho priemeru, v roku 1998 1,4 celoštátneho priemeru, pri odchode do dôchodku 2,0 násobok celoštátneho priemeru (zmeny mzdovej úrovne vo všetkých prípadoch postupným rovnomerným spôsobom).
Výpočet podľa systému platného v roku 2006: A B C D
Priem.osob.mzd.bod (od r. 1984): 0,7430 0,8894 1,2489 1,6175
Priem.osob.mzd.bod po korekcii 0,8355 0,9292 1,2489 1,4852
Poč. rokov poistenia 45 45 45 45
Akt. dôchodková hodnota: 214,68 214,68 214,68 214,68
Výška dôchodku (skut. 2006) 8 072 8 977 12 065 14 348
Výpočet podľa skutočného princípu 100%-ej celožiivotnej (finančnej) zásluhovosti:
Pri uplatnení princípu celoživotnej (finančnej) zásluhovosti sa nemôže do doby poistenia započítavať doba štúdia.
Aby neklesla kvôli tomu priemerná úroveň dôchodkov je potrebné povýšiť iný parameter – dôchodkovú hodnotu o cca 10% (t.j. z 214,68 na cca 236,00).
Mzdová úroveň (priem. osob. mzdový bod) sa musí počítať z celej doby zamestnania a nemala by sa uplatňovať ani korekcia mzdových bodov.
A B C D
Pr.osob.mzd.bod (za celé zam.): 0,7922 0,8890 1,1220 1,4306
Poč. rokov zamestnania (poistenia) 45 43 41 36
Akt. dôchodková hodnota: 236,00 236,00 236,00 236,00
Výška dôchodku (princ. zásluh.) 8 413 9 021 10 856 12 154
Rozdiel medzi dôchodkom vypočítaným podľa platného systému a systému celoživotnej (finančnej) zásluhovosti:
v Sk/mes. -342 -44 +1 209 +2 194
v % -4,1% -0,5% +11,1% +18,0%
Súčasne platný dôchodkový systém teda priznáva ľuďom s nízkymi príjmami (A a B) ešte nižší dôchodok, než im vyplýva z princípu celoživotnej (finančnej) zásluhovosti.
Naopak, ľuďom s vyššími príjmami (C a D) priznáva vyšší dôchodok, než by to bolo podľa princípu celoživotnej (finančnej) zásluhovosti.
Znamená to, že tvrdenia uvádzajúce, že korekcia priemerných osobných mzdových bodov zabezpečuje čiastočnú solidaritu dôchodkového systému sú scestné.
Naopak (na tzáklade všetkých uvedených prípadov) možno konštatovať, že dôchodková reforma na Slovensku zaviedla princíp antisolidarity (prevrátenej solidarity) - ľudia s nízkymi príjmami prispievajú na dôchodky ľudom s nadpriemernými príjmami (myslím, že svetový unikát).
Platí to pritom od samého začiatku, t.j. 1.1.2004. Horeuvedené vyčíslenie za rok 2006 je už znížené vylepšením dôchodkovej reformy k 1.7.2005.
Systém bol najnespravodlivejší v 1. polroku 2005 (v prípade A sa priznával dôchodok nižší o 12% oproti princípu zásluhovosti, v prípade D o 27% vyšší).
Vzhľadom na postupné znižovanie miery korekcie priemerných osobných mzdových bodov v nastávajúcich rokoch je možné očakávať ďalšie zvyšovanie miery antisolidarity.
Už samotné uplatnenie princípu 100%-ej celoživotnej (finančnej) zásluhovosti slovenským spôsobom pritom pre ľudí odchádzajúcich v nastávajúcich rokoch do dôchodku predstavuje niekoľkonásobnú nekorektnosť.
Okrem spomínanej silnej nekorelácie finančnej zásluhovosti jednotlivcov s ich prínosom pre spoločnosť v dôsledku deformácií socializmu sú to ďalšie skutočnosti:
- Presadenie princípu zásluhovosti so spätnou platnosťou (znamenajúceho pre ľudí s nízkym príjmom závažný pokles dôchodku - Poľudštenie dôchodkovej reformy sa asi odkladá) môžu viacerí vnímať ako skutočný podraz.
Proti nízkemu dôchodku v dôsledku nízkeho príjmu v rokoch po oznámení zavedenia princípu zásluhovosti sa totiž je možné brániť (aspoň teoreticky - nájdením si lukratívnejšej práce atď.)
Proti nízkemu dôchodku za nízky príjem v rokoch pred oznámením princípu zásluhovosti však nemôže nikto nič urobiť.
Ak by sme sa vrátili k spomínanému prirovnaniu, tak uplatnenie dôchodkovej reformy je rovnaké, ako keby nejaký telekomunikačný operátor ponúkal určitý program za paušálnu čiastku bez zohľadňovania množstva hovorov; v priebehu mesiaca by sa však zmenilo vedenie v tejto spoločnosti, ktoré by túto politiko nepovažovalo za správnu a asi v 28. deň mesiaca by ľuďom oznámilo, že so spätnou účinnosťou bude vystavovať mesačné faktúry na základe uskutočnených hovorov v druhej polovici mesiaca, ktorých cena bude vynásobená dvomi (pre niektorých za poslednú štvrtinu vynásobené štyrmi).
- Keďže dôchodkový systém bol na Slovensku do roku 2003 silne solidárny, žiaduci by bol postupný prechod na rozumnú mieru princípu (finančnej) zásluhovosti.
Z uvedeného je zrejmé, že práve pre dôchodkovú reformu platia veľmi výstižne myšlienky katolíckych biskupov z ich vyhlásenia o tom, že bohatí sa stávajú čoraz bohatšími, chudobní stále chudobnejšími a že kritériom politikov nie je dobro väčšiny obyvateľov ale len elitných skupín.
