Podľa súčasných poznatkov existuje 12 naozaj elementárnych častíc (6 leptónov a 6 kvarkov), o ktorých sa verí, že sú bezštruktúrne a ďalej nedeliteľné. Ku každej takejto častici existuje antičastica. Tie kvarky sú z energie ktorá vzišla z Big bangu. Ak by sme chceli ísť dozadu, k podstate energie, musíme povedať že nič nevieme. Vedci „filozofujú“ o oceánoch energie, o vákuách ktoré predsa nie sú vákua, o Ničote, ktorá je Všetkým.
Ak chce dnešný vedychtivý človek poznať podstatu hmoty, musí ísť na to cez čísla. 90 chemických prvkov ktoré sú voľne v prírode sú také, aké sú vzájomným pomerom elementárnych prvkov v ich atómoch. Mendelejev umietnil prvky do tabuľky podľa atómovej hmotnosti.“
Všimnime si ako sa zvlášť v tejto dobe dáva do popredia pomer plynúci z analýzy vecí. Vstávame do práce o istej hodine, máme v práci istý počet povinností a chceme zarobiť určitý obnos peňazí. Jeme aby sme stratenú energiu navrátili správnym počtom kilojoulov. Dnes by vás chceli lekári len merať že čo vám chýba a počítať čo do vás dať. Čísla v našom živote predstavujú dosť, a dosť o to viac ak si uvedomíme, že základnou tehličkou nás samých je vlastne číselný pomer elementov (myslím tým už elementárnych prvkov) v nás. Je dnes známe koľko čoho náš organizmus potrebuje. Sú známe prístroje na zisťovanie množstva čohokoľvek. A potom nastúpi – dopĺňanie si straty. Proste matematika. Fyzika je vlastne len matematikou s prihliadnutím na „reálie“.
Matematika sa stala pre Pytagora mystikou. Teda on videl v číslach zjavenie Božej emanácie. Podľa mňa to bolo len jeho abstrahovanie Boha, jeho čísla ako podstaty bytia dlhú „životnosť“ nemali, ale niečo pravdy na jeho videní bolo ... Napríklad to čo videl v hudbe. Podľa dnešnej teórie hudby, hudba vlastne znie v matematických schémach. Spomínaný Pytagoras prišiel na to že harmonický akord spôsobia struny ktorých pomer dĺžky je v celých číslach. Jeho nástroj mal sedem strún.
Hovorím tu o pomere, o číslach a zároveň o energii. Prečo? Možno preto, lebo pôvod energie je rovnako záhadný ako pôvod čísla. Teda obe súcnosti sú abstrakciou, aj keď uznám, sú stopami po niečom inom .... Vieme ako z hmoty dostať energiu, ale ak začneme hovoriť o energii ako o pôvodkyni hmoty, vlastne sme tým nič nepovedali.
Jeden príklad pre vylúčenie náhody:
Spomeniem anglického fyzika Davida Bohma, podľa ktorého pohyby zrniečok prachu v slnečnom lúči sú iba zdanlivo náhodné: pod zjavným neporiadkom javov existuje hlboký poriadok nekonečne vyššieho stupňa, ktorý umožnil vysvetliť to, čo nazývame ovocím náhody. Pripomeňme si napríklad známy pokus vo fyzike: dvojštrbinový experiment. Je veľmi jednoduchý: medzi fotografickú platňu a zdroj svetla, umožňujúci vysielať fotóny, inak povedané zrniečka svetla, smerom k clone, umiestnime clonu prevŕtanú dvoma paralelnými vertikálnymi štrbinami. Keď vysielame svetelné častice jednu za druhou k štrbinám, nemôžeme povedať, cez ktorý otvor častica prejde, ani kam presne dopadne na fotografickej platni. Z tohto hľadiska sú pohyby i dráha častice náhodné a nepredvídateľné.
Napriek tomu, asi po tisícej dávke, fotóny nezanechajú na fotografickej platni nepravidelnú škvrnu. Celok oddelene vysielaných častíc vytvorí dokonale usporiadaný tvar, známy pod názvom interferenčné pásy. Tento tvar ako celok bol dokonale predvídateľný. Inými slovami, náhodný charakter správania každej jednotlivej častice vlastne v sebe skrýval stupeň oveľa vyššieho poriadku, aký nevieme vysvetliť.
Vedci by sa mali zaujímať o rytmické javy a hodnotiť ich. Napríklad taká chronobiológia je dosť zaujímavá veda. Hovorí o tom že organizmus podlieha rytmicite vnútorných hodín. To slovné spojenie „vnútorných hodín“ zatiaľ nikto nevysvetľuje do hĺbky.
Ako sledujem život vôkol seba, kultúru, tak sa mi zdá že najmenšou čiastočkou hmoty bol „ Poetzitrón“. Preto tu vo svete musí všetko sedieť ako v poézii, a aj ako v hudbe .
Kto chce hľadať naozaj čísla, nech počká na časť III.
