Budha tvrdil, že z lipnutia vzniká utrpenie a tak najlepšie by pre nás bolo odlúčiť sa od vecí na ktorých lipneme a možno aj od tých, ktorým sme dali nálepku "láska", ale láska to nie je. Vieme, že takto sa budhista pokúša o nirvánu.
Tento princíp stávať sa nezávislým od fyzických pudov, ale aj od žiadostí "vyšších tiel" v obmenách vidíme aj v iných náboženstvách. Ježišova výzva k vzdaniu sa hriechu nie je v podstate niečim podobným? Mohamedov Veľký Džihád je boj s neresťami vo vnútri duše a následné vzdanie sa ich. A tá mandala, je síce nádherný obraz, ale je len obraz, nie je to realita.
Vzdávanie sa toho, od čoho sme závislí bolí, veľmi to bolí. A práve preto je boj so sklonmi duše väčším hrdinstvom ako boj s vonkajším nepriateľom. Je to ťažší boj. Svätá vojna, Veľký Džihád je veľmi ťažká a chce silné osobnosti ... A preto je zatiaľ svet plný tých falošných bojovníkov ...
Mních má v duši určité vízie, ktoré majú svoj koreň v duchu. Ak vie odkiaľ ich má, ak pozná skutočný zdroj života, dokonca skutočný život, nebude žialiť za mandalou rozprášenou vo vetre. Kto pozná princíp tvorenia veci, ten neuľpeje na povrchu, neupadne do závislosti. A pre toho kto vníma jemné vibrácie ľudskej duše, pre toho bude aj smrť len "vyzlečením si šiat ..."
A podobne je to aj s knihami, s učeniami. Veriaci úzkostlivo lipnú na litere písma, uvádzajú stranu a verš, len aby to bolo "presné", a pritom napr. Biblia je taká "presná", že si ju rôzne vykladá azda aj niekoľko tisíc kresťanských náboženstiev a siekt. Prečo je tomu tak? No lebo sa nespoliehame na pravé poznanie, na priamu skúsenosť, ale zas sme len závislí na učiteľoch a ich knihách. Keby aj všetky sväté knihy naraz zmizli zo sveta, vytratila by sa viera a pravé poznanie? Pre mnohých určite ... A niektorí by tie knihy napísali znova - napojení na rovnaké "kanály" ako ich predchodcovia.
Je smutné, že dnes sú hrdinovia nie vzdávajúci sa (hriechu), ale zhrňajúci a lipnúci. Aj v bežnom styku tak uvažujeme, že je potrebné vysoko ohodnotiť niekoho, kto niečo získal, ako stratil, ako sa vzdal niečoho. Keď ľudia k niečomu prídu, je to hodné chvály, ale akú reakciu by dostal človek s takýmto vyznaním?: "Bol som lump, žil som v nerestiach, v hriechu, kradol som, a pod., ale teraz to už nerobím, vzdal som sa toho ...." No kto by sa s tým chválil, že bol kedysi lump, alebo ešte je, ale postupne sa mení? Majú takýto ľudia spoločenský úspech?
Nielen, že vzdávanie sa vecí na ktorých nezdravo lipneme je in, ale aj neodpúšťanie ľuďom, keď sa k hriechom a zlým činom priznávajú a chcú sa zmeniť. A práve toto je u mňa hrdina - človek ktorý sa prizná k hriechom, k nerestiam, k nemorálnosti a snaží sa zmeniť .... To sa ale v dnešnej spoločnosti už vôbec neodpúšťa .... Radšej zatĺkať a hrať sa na svätých.
