V jeden horúci letný večer manželka zabudla v autobuse peňaženku a mobil. Teda tak si to myslela a neskôr sa ukázalo, že to bola pravda. Myslím, že peňazí tam ani nebolo, len tá moja platobná karta mi zdvihla adrenalín a samozrejme aj mobil bolo treba poľutovať.
Strata platobnej karty nie je lacný špás, veď treba zaplatiť pracovníkom banky za námahu pri zablokovaní účtu (možno ide o privalenie balvanu do vchodu jaskyne s mojím účtom a to fakt zaberie dosť času a oberie o sily). Neskôr treba účet odblokovať, teda balvan odvaliť. Je to fakt rizikové, z nejedného bankového pracovníka zostala pri tomto úkone len placka.
Samozrejme, že sme to nahlásili ako krádež, aby bola šanca tieto veci nájsť. Že sme klamali orgánom? Nuž a nebolo by to možné? Človek predsa má ešte vždy nádej, že ho predsa len okradli a nespôsobil si ujmu sám. Ja prorok nie som, pokojne to teda mohla byť aj krádež.
Doklady, peniaze a platobná karta z peňaženky prišla poštou asi o dva týždne. Mobil vypátrala sympatická policajtka, ktorá moju ženu nadchla tak neskutočne, že uvažovala o policajnej kariére. To je čo? Ktosi z lajdáckosti nechá mobil v autobuse a polícia mu ho po čase nájde. Opatrovala si ho nejaká rodina z Vranova, tá rodina, ktorá nám poslala poštou obsah peňaženky, ale mobil si ako nálezné nechala. Samozrejme, že sme trestné oznámenie na nich nepodali. Tiež sme nemali celkom čisté svedomie ...
A tak keď sme mali všetky veci z nášho rodinného pokladu pohromade, žena s mystickým tónom v hlase povzdychla - tak kamarátka mala pravdu, že tie nálepky sú čarovné! -.
- Čože?- nechápavo som sa k nej obrátil. O čom to vlastne hovorí? Aké nálepky? Aké čary?
Pozrela sa na mňa prv nedôverčivo, ale keďže vedela, že mne sa môže zdôveriť s akoukoľvek haluzou, vzrušene ma zasvätila do tajomstva návratu stratených predmetov.
- Kamarátka mi dala také nálepky, na ktoré ak napíšem akékoľvek želanie, tak sa mi splní. Preto mi ich dala, lebo jej sa všetko splnilo, čo tam napísala. Viem, je to hlúposť, ale skúsila som, veď ten mobil bol tak drahý a mala som v ňom kontakty ... No a splnilo sa mi to. -
Tak to ma zaujalo. - Aké nálepky?- zvedavosť ma nadvihla zo stoličky. Ukázala mi ich.
Keď som uzrel tú nálepku nalepenú na vnútornej strane dverí skrine a na nej napísané jej želanie, zrazu sa vo mne zbehlo toľko spomienok, emócii a slov, ktoré som chcel vypovedať, že nastala mozgová blokáda a chvíľu som mlčal nervózne chodiac po byte a hľadal to prvé slovo ktorým začnem svoju reč o niečom zvláštnom ....
Už neviem presne, čo som žene na tú nálepku povedal, to nie je dôležité ....
Dôležitý pre túto chvíľu je čas pred asi desiatimi, dvanástimi rokmi. Vtedy som v jedno neskoršie popoludnie sedel v reklamnom štúdiu, a pri mojej pravici kŕčovito stískajúcu chladnú myš jedna dáma s miernou aroganciou, ktorá sa podchvíľou prevalila v aroganciu ostrú ma viedla k tomu, čo si predstavovala, že je mám vytvoriť v grafickom programe. Boli to nálepky.
Táto dáma, predsedkyňa hnutia "Aktívne ženy" mi vtedy pripomenula časy kedy som čítal ľahkú ezoteriku amerického štýlu, vlastne to bola motivačná literatúra. Tieto "Aktívne ženy" frčali na Louise Hayovej a Hayová radila v jednej z jej kníh písať si svoje želania, dokonca na posledných stránkach knihy boli predtlačené lístky želaní. A tieto lístky, kde má žena písať svoje želania inšpirovali predsedkyňu Aktívnych žien k vytvoreniu propagačných nálepiek dvojitej funkcie. Mohli ste do nich písať svoje želanie a zároveň bol tam kontakt na Aktívne ženy + dalo sa to hocikde nalepiť a naozaj istý čas bolo tými nálepkami oblepené celé mesto. To som sa napríklad viezol výťahom v istej mestskej multifunkčnej budove za kamarátom a aha ho, na plechu krabice v ktorej leziem hore je moja nálepka ....
Ale že moje nálepky pre Aktívne ženy sa takto preslávia ako zázračné som netušil ...
