Viete že u psov sa dobrý pôvod, teda čistokrvnosť cení. Chovateľ chce zachovať rasu, prípadne zvýrazniť jej črty. Každé psie plemeno má vlastné črty. Žiaden pes istého plemena nemôže nadobudnúť črty iného plemena a už vôbec nie sám od seba.
Človek je ale iný. Hoci čím hlbšie ideme do minulosti, tým viac vidíme snahu udržiavať pokrvné línie. U faraónov a vtedajšej šľachty bolo samozrejmé ak si muži brali za manželky vlastné sestry. Pozrime sa na európske kráľovské dynastie. Veď tí sa stáročia „brali“ medzi sebou.
Všade tam kde vidno princíp krvi, princíp dedenia v zmysle telesnom, je to úpadkový predkresťanský princíp. Ak vidíme u zvierat jeho extrém, vieme už, že ide princíp vychádzajúci z účinkov pudovosti, alebo niečoho čo pôsobí na mňa z vonku, niečo čo obchádza moju slobodu.
Od Krista vyšiel impulz k niečomu novému. To nové prichádza z hora, z Ducha (ale aj z vnútra, tiež ale z Ducha). Je to povahy slobodnej a oslovuje vôľu k slobode v nás. Samozrejme tento Kristov princíp nás „neovládol“ hneď, ani nemohol, na to je potrebný predsa môj slobodný súhlas. Ale predsa vidíme ako sa od Kristovej obeti na Kríži spoločenské pomery postupne menia. A to „napodiv“ práve v krajinách ktoré prijali kresťanstvo. Ešte v stredoveku zotrvačnosťou starého myslenia je tu určité kastovníctvo, dokonca sa hlboko zakorenilo i v cirkvi. (nejde všetko hneď) Ale neskôr prišla doba hesiel ako „sloboda, rovnosť., bratstvo ...“ Viem, tento nový duch slobody videl aj v náboženstve otrokára. To však nič nemení na veci, že Kristov Duch sa pokúša oslobodiť ľudskú individualitu z pazúrov nevedomej telesnosti, z pazúrov síl ktoré z neho robia bábku v rukách vyšších mocností, či už je to príroda či niečo iné. Ako sa hovorí že keď sa rúbe hora tak lietajú triesky, tak nič nejde hneď, dokonale a s plným pochopením. Aj dieťa musí prejsť rokmi hier aby vôbec bolo pripravené učiť sa.
Človeku je ponúknutý jeho osud v slobode a večnosti. Nevie on ale čo to je ak dosiaľ žil v otroctve. Nevie ešte čo je to byť sám sebou a sám „zo seba žiť“. Ešte vždy sa vníma ako „jeden zo stáda“ a cíti že to stádo je pevne v rukách nejakého náboženstva či –izmu. Bojí sa vyjsť von z tohto „lona“, bojí sa „narodiť sa“ . Ale musí, lebo starý svet umiera a ak sa z neho včas neoslobodí, zahynie s ním, respektíve nájde sa v „pekle“ ktoré spôsobí jeho nepripravenosť. Aby sa teda mohol oslobodiť jeho duch, často je to aj na úkor vonkajšej nepohody. V človeku vzniká konflikt medzi starým a novým. Toto vníma ako meč, ktorý ho oddeľuje od toho čo miloval, meč ktorý ho delí od falše a klamu. A preto že to nerobil vedome a sám, tak to bolí. Už nie sú tu len pokrvní ktorých miloval, pretože kto by nemiloval vlastnú krv, Ale musí prísť aj pochopenie že existuje aj príbuznosť duchovná, duchovné bratstvo.
Kristus priniesol človeku nový rozmer jeho bytia. On (Kristus) sa môže stať samotným mečom poznania ktoré nás oddelí od zlého, ale to len vtedy ak to všetko vedome pochopíme a sami sa začneme premieňať. Ak tak neurobíme, ak nepochopíme že pomery na Zemi sú už iné a nepôjdeme s „dobou“, budeme zažívať naozajstný meč, ktorý bude do nás ťať dovtedy kým neobrátime zrak do svojho vnútra, k svojmu večnému duchu, ku ktorému sa prihovára Kristus.
