Kaderníckych salónov sa po revolúcii vyrojilo ako komárov u nás v podvečer. Každá deva s gurážou, ktorá dokázala udržať v ruke nožnice pomýšľala na kariéru kaderníčky. A je to v poriadku, lebo čo muž, to odborník na autá, čo žena, to odborníčka na módu. Toľko o rodových stereotypoch a o sexizme, ďalej to rozvíjať nebudem, nemám na právnikov.
Kadernícke salóny sú teda rôzne, a tak nastal lov na dobrých kaderníkov. "Kde je dobrý kaderník?" "Tam dobre strihajú ..." Strihaniachtivé ženy si otvárali pracoviská v garážach, v kadejakých vynovených sušiarňach panelákov a strihajú aj priamo doma.
Nehovorím, že mám s kaderníkmi veľké skúsenosti, vôbec nie. Práve naopak, snažím sa s kaderníkom prísť do styku čím menej. A tak si vlastne ani neudržiavam jeden stabilný účes, ale oscilujem medzi bývalým odvedencom na vojnu a pankáčom. A mal som obdobie dlhých vlasov, vtedy na mne kaderníctva nezarobili nič. Alebo predsa, moja žena dostala raz nápad, aby som si zašiel niekde to háro upraviť. Strihanie malo zaujímavý priebeh.
"Tak ako to chcete?" Tak znela otázka dlhovlasej mladučkej brunety po polhodine čakania na chodbe. Vyzerala byť skúsená. Myslím tým ale len strihanie vlasov.
Strčil som jej pred nos vytlačený obrázok z internetu. "Žena chce aby ste ma takto ostrihali, tak sa snažte, ona je dosť prchká ..."
A začala prípravné práce. Hrabol som si do vlasov, a potom pozrel na prsty. Boli krvavé. "Hmm, kde som sa tu porezal?" Moje slová prekvapenia som takto namieril k peknej brunete, ktorá sa rozhodla živiť sa skrášľovaním Venušinho porastu.
Krv na mojom prste bola tmavá, teda jej pôvod bol hlbší ... A čudné mi bolo, že som žiadnu bolesť necítil.
Kaderníčka hneď opravila môj omyl: " To je moja krv, nie vaša .... práve som sa porezala."
Tak to je ako vo Winnetouovi. Ani som sa nenazdal a uzavreli sme pokrvné bratstvo. Také napoly, zo mňa krv zdá sa netiekla. Nuž čože. Stáva sa asi ...
Žena ma naučila neskôr chodiť zbavovať sa vlasov na isté miesto, kde že vraj dobre strihajú. Malo to miesto naozaj všetky znaky dobrých kaderníctiev. Bolo treba dlho čakať a kaderníčka bola ozaj autoritou: "tu máte, rozčešte si vlasy sám, máte tam hromadu gelu ..." A tak som jej pomáhal a bol som rád, že za to nežiadala príplatok.
Toto kaderníctvo hlavne doobeda bolo také geriatrické, až som mal pocit, že som v domove dôchodcov, totiž v jeho ženskej časti. Nikdy som nepochopil moju ženu a aj iných prečo tam dobre strihajú. Vždy som si totiž musel doma ešte vlasy dorovnať. Žeby rozvíjali kreativitu? Možno ....
V tomto geriatrickom kaderníctve ma prekvapilo hlavne to, koľko dôchodkýň si dáva robiť frizúry pri tak nízkom dôchodku a ja, zamestnaný človek pomýšľam skôr na samostrihanie.
Čakám na svoj údel kedy pôjdem pod nožnice, pozerám a počúvam:" Viete, mala som takú hnačku, že až také zelené zo mňa išlo. A potom žlté a neviem z čoho." Atď ... Nechcem byť surový voči čitateľovi. Áno, nič proti babkám a nič proti ich zdravotným problémom nemám, ja vždy len o tom kaderníctve ...
Kto tieto moje výlevy dočítal až do tohto bodu, práve sa dostal k tomu hlavnému, k inšpirácii ktorá ma podnietila toto tu napísať.
V piatok som mal zas v pláne navštíviť super profi kaderníctvo - geriatriu. Mali zatvorené, lebo bolo za desať štyri, a oni zatvárali o štvrtej. Asi im toľko na tržbu stačí ... Vybral som sa teda do mestského kaderníctva, do Domu služieb. Je ich viac, naposledy ma jedna blondína šikovne ostrihala, možno tam bude a ak nebude, uvidíme ....
Tak v tom mestskom kaderníctve som mal pocit, že mi po hlave beží nejaká mini kosačka. Nebola tam tá čo naposledy, ale iná. V živote som nič podobné nezažil. Prišlo mi to aj komické, ako sa mi strojčekom snažila odstrániť aj chlpy na vonkajšej strane uší. Pomyslel som si, že "tá je nemecky dôkladná". )
Dostrihala, hrebeň namierila nižšie a pýta sa:
"aj obočie?" Mierne zmätený, ak nie šokovaný som to s úsmevom odmietol.
"Koľko som dlžný"
"4,-€"
"Cestou domov som spracúvall svoj zážitok. Perfektne, rýchlo a lacno ostrihaný na mieste, komu sa zdá sa mnohí vyhýbajú, lebo má to miesto kontinuitu zo socializmu. Radšej sa ľudia túlajú garážami a drahými kaderníctvami, ktorým chýba to podstatné - zvládnutie remesla a akási stavovská česť. Toto ale nevyplýva zo žiadnej formy riadenia spoločnosti, to je len o človeku. Buď to v sebe má, alebo nemá.
A ono to asi nebude tak zlé, veď majster sveta v kaderníckej tvorbe v roku 2011 bol rodák z môjho mesta.:-)
