Chceme sa vrátiť do minulosti? Tak ku predu nadsvetelnou rýchlosťou! Nie je možné napredovať, bez paralelného náhľadu na minulosť. Sme vpredu v poznaní hmoty len natoľko, nakoľko poznáme jej základy-minulosť. Vieme napredovať, ak poznáme archetypy existencie pokiaľ je to možné. Kedysi sa to ani tak nebralo, že kamsi napredujeme v čase, myslenie nebolo veľmi lineárne, ale skôr sa cenila kvalita iného druhu.
Kedysi protiklady minulosti a budúcnosti, alebo hocaké iné protiklady nevystupovali tak protikladne a vyjadrovali to aj slová. Napríklad sa vie, že v jazyku starých Egypťanov protikladné slovo bolo len miernou obmenou toho istého slova. Niečo z tohto zostalo aj v slovanských jazykoch, ak napr. české "klín" ako klin a "klín" ako lono. Génius reči je inak múdry, lebo také slovenské slovo "NIČ" má jeden zo svojich protikladov v slove "ČIN", čo je vyslovené to isté slovo opačne. No ale zas slovo ako priamy protiklad je "NIEČO", čo je v podstate len mierne pozmenené pôvodné slovo vsunutím dvoch hlások, čo pôvodne mohla byť len iná intonácia.
Vyzerá to tak, že v nás žijú oba protiklady čohokoľvek a v určitom zmysle to nie sú protiklady. Napríklad noc by mala byť protikladom dňa, ale v skutočnosti ide len o iné bytie duše. Kedysi jeden môj kamarát veľmi zaujímavo tento fakt konštatoval: "počúvaj, keď spíme, nerobíme nič a pritom sa na spánok tešíme ...." Hmm, čo keď je smrť niečim podobným? A strach z nej môže pochádzať z veľkej naviazanosti sa len na telesné vnemy, čo zvlášť agresívne pestuje dnešná "kultúra". A potom tu máme psychické poruchy a depresie, no to je už iná téma ...
Predmety vzdialené v priestore vidí oko ako malé. Lebo sú malé aj inak, sú našou minulosťou ku ktorej sa zas obraciame. Aká obrovská musí byť pravda bytia "tu a teraz" oproti tomu ... O tom sú poučné príbehy, ako ľudia hľadali šťastie, Boha a pod. blúdili po svete a potom sa sklamaní vrátili späť domov, sadli si a zrazu našli to čo hľadali .... Lebo je jedno na ktorom mieste sveta sa človek nachádza, ak tam s ním nie je prítomná zároveň aj jeho duša.
Máme typy ľudí, ktorí sa vnárajú do hmoty, blúdili by po svete aby nakoniec našli niečo v sebe. A potom sú takí, ktorí päty z domu nevytiahnu, lebo ani netreba, keďže všetky zákutia vesmíru sú schopní pochopiť aj na diaľku len ponorením sa do vlastnej duše. A to ich paradoxne vytiahne zároveň aj von do sveta. Ako keby existencia plynula medzi dvoma brehmi ako rieka. V strede medzi protipólmi, ktoré nie sú vlastne ani protipóly. A hovorieval Hegel - "téza, antitéza, syntéza ...." Tento trojuholník tvorí základ bytia.
A my sa tak hlúpo sporíme. Ľavica - pravica, pohlavia medzi sebou .... To musí prestať.
