Pojem lásky devalvoval, každý len o láske a lásky nikde. Apelujeme na lásku, zašťiťujeme sa láskou, ale keď sa pozrieme bližšie o čom v skutočnosti ľudia hovoria, pokojne túto lásku môžme zameniť za praobyčajný hedonizmus, voľkanie si v pudoch, pôžitkárstvo ...
Že vraj Ježiš len miloval a všetko odpúšťal ... Sú ale ďalšie výroky, kde nadáva do pokolení zmijí, do satanov, vyhráža sa, že si tam hore na hriešnikov nespomenie. Ježiš svoj postoj moralistu a mravokárcu neopúšťa ani o milimeter, akurát že používa aj niečo iné, apeluje na slobodné Ja človeka a zapája do súdov racionalitu, čo sa odráža aj v Pavlovom - "nie zákon, nie litera písma, ale Kristus vo mne."
Tiež Ježišovi nešlo o samoúčelnú "lásku", neliečil on a jeho učeníci len tak, ale vždy to bolo spojené s hriechmi, s ich odpustením, resp. napomenutím, aby sa ich dotyčný vzdal, tiež išlo o konečný zmysel dejín - o spásu. Nie o hedonizmus tu a teraz, ale o budúcnosť a pre budúcnosť môže láska aj bolieť, sám Ježiš je obrazom tohto faktu, jeho utrpenie a ukrižovanie.
Obyčajne ľudia lásku spájajú s príjemnými pocitmi, to má byť akoby spôsob jej identifikácie. Ale naozaj je samotný príjemný pocit jej kritériom? Veď aj konanie zla, vraždy, zlodejiny, rôzne deviácie sprevádzajú príjemné pocity. Je to teda láska, lebo je tam príjemný pocit? Veď obraz Satana, ktorý núka Kristovi komfort života namiesto smrti na kríži jasne poukazuje na niečo iné.
Satan pokúša Ježiša na púšti, čo je akýsi medzistav, "pole", kde sa rozhodujeme a takto sme aj my pokúšaní. Je láska naozaj len momentálne sebauspojenie, naplnenie brucha, materiálne zabezpečenie? Nepíše sa v písme, že "čo zo zachovania života, aj duša umrie?" Iste, prv ako človek začne myslieť na veci ducha, nemôže mať problémy zvieraťa, teda neustále sa strachovať o holé prežitie, ale to je len druhotné, nie je to cieľ. A vieme kto urobil materiálne zabezpečenie cieľom - komunisti, a ak sa im to celkom nepodarilo, dôvod bol len ten, že sa odtrhli od ducha.
Etymologicky láska v indoeurópskych jazykoch má čosi spoločné s pojmom slobody. Názory sa ale rôznia čo sa týka oslobodzovania sa "z čoho". Voľnosť "pre niečo", "k niečomu". V kontexte náboženstva ide o uvoľnenie sa s padlého stavu, z otroctva pudov ku konečnému cieľu bytia. Ježiš neprišiel preto, aby len tak lichotil a liečil, ale aby vytýčil vývoj k spáse, alebo proste k duchovnému pokroku, a tento si vôbec nežiada len dobré pocity, komfort, hedonizmus .... Kto si ale všíma len tieto aspekty, ide cestou onoho Satana na púšti a to sú momenty, kedy nie je rozdielu medzi oným dobrým kapitalizmom a zvráteným komunizmom, pretože ak sa apeluje len na ľúbivé stránky života, nie je to ani kresťanské a pre ateistov ani humánne, je to len hlúpe ...
Veď obraz ukrižovaného Krista je aj obrazom ukrižovania telesnosti, aby sa dal priestor duchu, určite nejde o žiaden "progres", o pokus o pozemský Raj. Hmotu ale netreba odmietať, je niečo ako trenažér pre ďalší vývoj, je potrebná.
Nemá žiadnu cenu dar, o ktorý sme sa nepričinili, nemajú cenu dobré výsledky bez vynaloženia námahy, nemá cenu láska bez určitého utrpenia. A tento obraz je dokonca aj v banálnej láske, kde zaľúbení zabúdajú na seba, riskujú veľa aj trpia len preto, aby jeden druhému vyhoveli. Cítia lásku a dobrovoľne trpia a my chceme lásku bez utrpenia?
A teraz ktosi ukáže na to, že ako sa máme obetovať pre migrantov ... Nuž ktorý z týchto láskyplných ide rozdávať zo svojho majetku? Nie, oni idú rozdávať z cudzieho. Nevidím, ani jedného, ktorému z majetku pre obetovanie sa ubudlo, práve naopak, mnohí pri tejto téme aspoň politicky zarobili a vyšvihlo ich sa na posty, kde si môžu naďalej pestovať svoje ego. A zarábať peniaze.
Už v bežnom živote vidno, že láska akoby umenšovala individuálne nároky pre niečo vyššie, pre nejaký Celok, ale nech to nemýli, že ide len o hmotný celok. Je to určite niečo viac. Partnerská láska sprostredkuje pokračovanie ďalšieho života, je tam teda zameranie sa na budúcnosť, na nejaký cieľ. A o to ide - poznať ciele vývoja. Tie si vyloží každý podľa svojho založenia, niekto sa ale o to nezaujíma vôbec, len si žije svoju živočíšnu "lásku" tu a teraz, no len v hmote.
Toto všetko ale nesmie vyvolať pesimizmus k hmote, nie, pretože aj hmota súvisí s našim vývojom. Koho "ovanul" konečný cieľ dejín, ten bude pôsobiť liečivo aj v hmote a preto Kristus pôsobil aj takto a toto bola jeho láska - vnesenie samotnej existencie Božej do stvorenia, do hmoty. A potom keď kresťanstvo na Západe po stovkách rokov vykryštalizovalo viac, apel na čistotu ducha sa preniesol do čistoty tela, teda hygiena, Takisto Kristov apel na ducha a na rozum viac ako na literu písma, na zákon vytvoril priestor slobody, ktorý sa navonok prvýkrát ukázal v protestantizme, aj keď vedu pestovali už katolíci v stredoveku (kláštory, univerzity).
Nemôžeme vedieť všetko, to nie, ale môžme sa o to aspoň pokúšať, v žiadnom prípade ale nemôžme pestovať postmoderný nihilizmus, kde je ľubovôľa Bohom.
Apoštol Pavol v liste Korinťanom charakterizuje lásku aj takto, že vymenúva jej akoby súčasti, niečo podľa čoho ju poznáme a dalo by sa povedať, že to čo vymenuje, približne súhlasí so siedmymi cnosťami ako ich poznáme v spisoch stredovekých učencov.
"Láska je trpezlivá (trpezlivosť), láska je dobrotivá (dobroprajnosť); nezávidí (pokora), nevypína sa (striedmosť), nevystatuje sa, nie je nehanebná (cudnosť), nie je sebecká (štedrosť), nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé (činorodosť), neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy."
Z toho akoby vyplývalo, že láska, teda pravá láska, akýsi archetyp Lásky je určitý Celok niečoho. Apoštol Ján, ktorého evanjelium je akoby najmystickejšie píše, že "Boh je Láska". Samozrejme ľudia to chápu triviálne, že kde sú ich akékoľvek city ľúbosti, tam je Boh ... No u Jána treba toto pochopiť v kontexte a to v tom kontexte, kde Ján už na začiatku tvrdí, že Boh je Slovo a Slovo sa telom stalo, teda ukazuje určitú matricu existencie. Skrátka pri hľadaní zdroja lásky je potrebné zamerať sa na prvotné príčiny a posledné veci - na cieľ existencie, na zmysel, na logos.
Pretože ak by láska nebola v súhlase s Celkom, ak by nerezonovala s prvotnou príčinou a cieľom všetkého, tu by sa stalo to, o čom hovorí aj už spomínaný Pavol:
"A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo."
Preto aj hovorí Ježiš: " Prv hľadajte kráľovstvo nebeské a to ostatné vám bude pridané." Toto si ale musí každý vydobyť sám. Podobne ako sme denne poučovaní o tom, že kde robíme chyby v bežných prejavoch lásky, či v ich neprejavovaní. Odpovede ale neprichádzajú z hmotného sveta, zo sveta nevyhnutností, zo sveta pudového prežitia, a na to skôr či neskôr príde každý.
