A môže to byť, pretože môj pes ma pri behu chniape za ruku hoci ho to vôbec neučím. A nie len pri behu, proste pri hre. Presnejšie ide mu o rukáv a najdotieravejší bol, keď som mal za jedného mrazivého rána bundu s hrubými rukávmi.
Prečo? Nuž jeho zvyšných súrodencov učia na figurantoch strážnemu umeniu.
Dnes som Quirinovi v parku hádzal poriadne hrubý konár, lebo iný nebol. Raz dopadol blízko neho a on odskočil presne v tej možnej trajektórii dráhy, ktorá by bola možná, ak by bol konár suchý a odrazil by sa od zeme. Quirino odskočil od odrazeného konára, ktorý sa neodrazil .... Zaujímavý znalec fyziky ... Iste, inštinkt, nahromadené skúsenosti predkov a z časti aj jeho samého (raz prešvihol výskok a prevrhol sa na chrbát a odvtedy sa mu to už nestalo ani raz). Ale všimnime si, že čo dokáže fyzicky šteňa do dvoch rokov, teda aj ucítiť výšku, hĺbku a pod., to pracne získa človek rokmi a hlavne len rozumom ....
Rozum z nás urobil pánov tvorstva, ale zároveň nás z prírody vylúčil. Teda z jej pasívneho prijímania impulzov. Máme slobodu a teda aj možnosť omylu, zviera často nemýli, môj pes len raz a dosť ....
Myslenie nie je inštinkt, ale vnára sa do oblasti slobody. Kde to dopekla je? Pre tú slobodu myslieť sa mýlime, tápeme a hynieme, ale aj prežívame a to ako arci-cudzopasníci na tele tejto Zeme ....
No čo som tým chcel povedať? Nuž niekoho kontakt s prírodou a povedzme aj so psami a inými zvieratami utvrdzuje len v tom, že sme prírodné bytosti, kde hlavnú úlohu hrajú inštinkty. Mňa ale nie. Áno, máme čosi spoločné, ale na druhej strane čím viac poznávam svojho psa (ktorého som nikdy nechcel), tým viac som si vedomý priepasti medzi ním a mnou. Napriek tomu, že ho aj bozkávam, ale veď bozkávame aj svoje deti a tam tá priepasť je, je to o tom!
Ja som pre psa taký malý boh, on inak nemôže ... A ja už dávno som chcel povedať, že zo psov mi je smutno. Čo sú oni bez nás nebožiatka? Bez slobody a inteligencie? Keď sa človek pozrie do hĺbky duše psa, musí mu prísť clivo a musí to zviera ľutovať a potom to zviera ľúbi, lebo ho proste len nekonečne ľutuje v akom je stave, ako je nemohúci, ako je odkázaný a ako my ľudia robíme všetko preto, aby odkázaný bol ....
No ak sa prenesieme z roviny tohto vzťahu vyspelého k nízkemu do ľudského, nie je to tak, že láska spočíva v hĺbke obete darovania sa vysokého kvázi nízkemu? Že predsa len sa za láskou skrýva aj ľútosť, hlboký sklon pred nízkym a obetovanie sa pre nízke?
Vo filme "Nevera po Slovensky" som začul nejakú takú vetu, že "milujeme svoje ženy, lebo ich ľutujeme". Roky mi rezonuje v duši a roky sa my táto pravda vnára do života ..... To je Slovenská pravda ......
Niektorí povedia, že glorifikujem slabošstvo. Všimnite si, že ak chce niekto niekoho uraziť povie: "Ty chudák!" To je veta povedaná z agresivity, teda ňou sa odtŕha od toho komu to vraví, chce s ním byť v chlade, chce byť od neho odtrhnutý ..... Delenie je opak lásky.
Všetci sme chudáci, teda ochudobnení tým, že sme vzdialení od Boha. Sme "chudí" bez neho, sme "chudí" bez "tuku jeho Lásky, sme CHUD- áci bez lásky .... Takže zvolanie "ty chudák" platí pre každého, ale ten kto kričí sa práve povyšuje a "Satanizuje ....."
Nuž toľko dnes o psoch ....
