Zjednotení v rozmanitosti - také je heslo EÚ.
Spomínaný Aristoteles tvrdí, že krása je jednota v mnohosti. K tomu s Goethem by sme dodali, že pravda a krása sú prejavom tej istej bytosti. Dokonca niektorí filozofi Pravdu a Krásu stotožňujú. Pravda je jednoducho určitá forma krásy, ak samozrejme tá krása je vo svojom rýdzo pôvodnom tvare.
Heslo je ale jedna vec, a prax druhá. No nejde o to, že by vôbec toto heslo nevystihovalo Európsku realitu, totiž mnohosť a pokusy tú mnohosť zjednotiť. Veď kde inde sa na takom "kúsku" zeme tlačí toľko kultúr a aj keď kedysi zjednotených v kresťanstve, predsa len vo večných sporoch a vojnách?
V Európe napriek zjednoteniu v spoločnej viere panovníci ktorí si boli v podstate rodina medzi sebou neustále bojovali. A my sami v tomto strede "chaosu" vtipkujeme, že ak sa zídu dvaja Slováci, založia tri strany. Áno, to je Európa. Na jednej strane rodová prepojenosť kráľovských a šľachtických rodov, putovanie tovarišov do učení v ďalekých krajoch a tým kultúrna výmena a na druhej strane povedzme večný spor horného "Malíkova" s dolným "Malíkovom" a vojny medzi urodzenými.
To bude tým, že Západná kultúra má sklon k egoizmu a zároveň vysoký zmysel pre vyššiu organizáciu a to sa akosi bije, ak táto vlastnosť Európanov nie je jasne pochopená. Hlavne ide o to, že nevieme čo máme nechať slobodné, a čo spoločné. Egoizmus je vlastne v poriadku ak je to surovina pre vytvorenie zodpovedného indivídua a práve zodpovedným sa stane to indivíduum až v interakcii s nejakým celkom, v Jednote s inými kde zodpovednosť bude a musí uplatňovať ...
Mnohosť v Jednote asi skôr pochopí ten, kto prv akoby niečo kritizoval a odsudzoval, skúma a hľadá zmysel toho, čo sa pred ním práve objavilo. A to chýba ľuďom - nachádzanie zmyslu. Je tu sklon posudzovať veci podľa vzorcov, schém, tabuliek a pod. Je to síce pohodlné, ale vedie to k bludom.
Napríklad Súdny dvor EÚ súdi lokálne záležitosti čo sa týka kultúry, náboženstva či školstva, ktoré by mali byť ponechané kultúrnej slobode daného regiónu. Na druhej strane zas v ekonomických otázkach, pre ktoré platia presné vzorce bez náznaku iracionality (slobody) je EÚ prekvapivo benevolentná. Teraz možno sa niečo mení - máme tu krízu.
A ono keď už sa chceme zjednocovať v rozmanitosti, načo nám je znásilňovanie krajín k homogénnej ekonomickej prosperite? Pre ekonomický boj so zvyškom sveta? Tak potom by sa asi hodilo iné heslo ...
Svet je - zjednotený v rozmanitosti. Prírode nepotrebujeme vtĺcť do "hlavy" toto heslo, ona taká je. My musíme hľadať, že ako že to sme v tej rozmanitosti zjednotení ... Ako ja, ty a on, môžme spolu dokonca aj pri rozporuplných záujmoch tvoriť Jednotu. Možno je to niečo čo v prírode nazývame symbiózou. A to nejde nadirigovať, to treba pochopiť.
V prvom rade treba priviesť ľudí k samostatnosti, oslobodiť ich od neustáleho pocitu, že niekto iný ako ich vlastné svedomie má nad nimi moc, že si s nimi úrady môžu robiť čo chcú, aj keď sú bezúhonní. No zas trestať tých, ktorí nevedia čo je svedomie, aby ho našli. To by mal byť zmysel trestu - smerovka k svedomiu, že ho mám, že sa mám ním riadiť.
Zjednotiť sa v rozmanitosti môžu len slobodní a uvedomelí ľudia. Slobodní v zmysle oslobodenia sa od predsudkov, od schém, teda tí, ktorí našli vedenie v sebe samých a zároveň v niečom vyššom ako sú sami. Lebo kto nenájde to vyššie, čo zjednocuje protiklady, čo dáva zmysel bytiu protikladov, ten bude večne narážať do prekážok a následne bojovať, tasiť zbraň slova aj skutku len pre vlastné oslabenie a záhubu.
Uvedomelosť? Čo to je uvedomelosť? V českom rozprávkovom filme "Saxana" je scéna kde sa Saxana pýta čo je to "mať rád". Je jej ukázaný názorný príklad na kávovej súprave šálky a tanierika kde hlavný hrdina vysvetľuje, že "tanierik patrí k šálke a teda sa majú radi." Človeka napadne, že to je také racionálne vysvetlenie, ale láska je spontánna. No spontánna láska znamená pasivitu (nechcem povedať politicky nekorektne- neistotu:-)), pasivitu vôle, môjho Ja. Ale ako vieme ako to je, ako sme navzájom prepojení, nastupuje uvedomelosť.
Zas naopak uvedomelosťou môžme odstraňovať to, čo láske bráni, teda sa vyhýbame zlu, ktoré by nás mohlo poškodiť. (a nie len nás)
