Agresia, riešenie problémov násilím je jedna z rovín jednania a je to tá primitívna rovina. Ak chýba vnútorná múdrosť, nastupuje hrubá sila a pokrivené ideológie, ktoré nevznikli ako niečo osobité, ale sú len pokriveným obrazom toho, čo by malo byť správne. Napríklad rozumom neuchopená potreba boja so zlom v sebe, potreba sebavýchovy, sa prenesie do roviny hľadania si nepriateľa vonku.
Vlastne doba násilia, doba filozofií, ktoré legitimizujú násilie ako nástroj pokroku začala pred I. sv. vojnou. Ono filozofie ako Marxizmus, objavy Darwinizmu a povedzme aj Nietzscheho ideál nadčloveka nenabádali priamo k násiliu. To všetko muselo dostať iskru aby to vzplálo vášňami a táto iskra sa tu zrazu objavila. Obom svetovým vojnám predchádzala svojská atmosféra ktorá nasiakla celou kultúrou. O akú atmosféru išlo? V prvých desaťročiach 20. storočia vzniká umelecká avantgarda vyznačujúca sa dynamickým až agresívnym prejavom, hrubými a ostrými tvarmi. Ľudia tancujú vášnivé a temperamentné tango. Futurizmus, kubizmus, expresionizmus ... Veď sa len pozrime čo hlása Tommas Marinetti ktorý sa neskôr stal prívržencom fašizmu vo svojom Manifeste futurizmu:
"Chceme ospevovať lásku k nebezpečenstvu, návyk na energiu a smelosť. Hlavnými prvkami našej poézie bude odvaha, statočnosť, vzbura ...chceme oslavovať výbojný pohyb, horúčkovitú bezsennosť, salto mortale, facku a úder päsťou... Krása je len v boji. Nejestvuje majstrovské dielo bez výbojnosti ... Chceme oslavovať vojnu ... velebiť všetky formy originality, hocaké agresívne by boli .... chceme povstať proti tyranii slov "harmónia" a "dobrý vkus" .... vyjadriť a osláviť dnešný život, ustavičné pretváranie víťaznou vedou."
Myšlienky komunizmu, ani myšlienky nacionalizmu samé o sebe nemohli podnietiť tie krvavé jatky aké sa diali. Veď spôsob života aký chceli uplatniť komunisti poznali povedzme habáni, amiši, bratríci a rôzne iné sekty. Ani v Rusku teror v roku 1917 nezaviedla prosto ľavica, ale len jedna z jej extrémistických odnoží - boľševici. Títo najprv chceli likvidovať ostatných ľavičiarov - menševikov, eserov ...
A aj myšlienky národné prekvitali pred nemeckým nacizmom a nijako nikomu neubližovali. Stálo by teda za úsilie preskúmať, čo sa skrýva za agresiou vo svete približne od roku 1917 do 1989. Samozrejme s rezonaciou pred a po tými rokmi.
Keby sme vedeli, ako mohlo ľudstvo predísť v našom prípade II. sv. vojne, bolo to pre nás užitočné, lebo len mechanické opakovanie toho čo sa stalo akoby zvonku je neúčinné. Napríklad je tu to popieranie holokaustu pri množstve fotodokumentácie a aj filmov. Tu vidno, že sme vôbec nepochopili to, že prečo tu bola II. sv. vojna a ani to, akým postojom by sme mali ďalším prípadným vojnám predísť.
Agresivita, silové riešenie konfliktov je atavistickým pozostatkom v nás po ríši zvierat. V prírode ale voči agresivite nenamietame, u človeka už áno. Prečo? Zrejme preto, lebo náš duch chápe, že mechanické vybitie sa pudov pre telesné prežitie svorky, alebo ako je to u nás - národa, je niečim zaostalým. Je to intuitívne pochopenie, že človek je viac ako telo, pudy, že má slobodného ducha, ktorý smrť tela prekoná.
Agresivita sa dá kultivovať, ona aj je padlým princípom cnosti ktorá bola známa ako statočnosť, ako odvaha pre boj so zlom. A nejde vôbec o boj, kde rinčia meče, kde tečie krv. Ide o schopnosť vytvoriť si také podmienky, aby v nich žila spravodlivosť, takže transformovaná agresivita sa premení vo vycibrenú rétoriku, aby nažhavila ľudí pre Pravdu. Premení sa na prácu pre blížnych, pre ľudstvo. Či ide o vzdelávanie, alebo o praktickú činnosť.
II. sv. vojna tu bola preto, lebo ľudia nevyvíjali cnosti v sebe, ale táto zanedbaná potreba sa im ukázala v hrubej, padnutej verzii, ako že "zabi slabšieho od seba, zabi hriešneho, zabi triedneho nepriateľa." Boj vo svojej duši, ktorý z lenivosti nechceli bojovať preniesli na bojiská vonku.
A toto by sme mali vedieť, z tohto by sme sa mali poučiť. Ak nerozvíjam v sebe duchovné cnosti, morálku, tak keď ma zachytí nejaký nepriaznivý vír času, ak sa dostanem do skazenej spoločnosti, vtedy sa udejú strašné veci. To bola vojna. Ktorá okrem iného naučila aj mnohých disciplíne a cnosti. Lebo ju nemali. Ak ľudia nepestujú v sebe morálku, zákonite príde nejaká kríza a niekedy aj vojna. To je zákon.
Nacisti a aj boľševici legitimizovali násilie ako nástroj k pokroku. Obidva skupiny mali spoločné aj to, že určitej skupine ľudí dávali právo vládnuť nad inými. Jedni hovorili o práve silného národa v Darwinistickom zmysle, druhí hovorili o triede v darwinisticko-marxistickom zmysle.
Ale neozýva sa tento hlas práva "silnejšieho", ktorý má právo udupať ostatných aj dnes a to v legitimite, akú tomu názoru dala sama táto "humánna" demokracia? Dal som do úvodzoviek slovo humánna, lebo kvalita demokracia závisí len od morálnych kvalít človeka. A na tie sa zabúda. Dnes sa verí na akúsi "samonápravu", na to, že neobmedzená sloboda vyrieši všetko, že voľný trh, s hocakým zámerom podnikať vyrieši všetko.
Ako sa dnes ideály našej civilizácie v praxi líšia zásadne od nacizmu, fašizmu a od boľševizmu? Nacista sa narodil ako povedzme Nemec a z toho ťažil. Komunista sa narodil v robotníckej rodine a ťažil z toho. Kvázi liberál, alebo libertarián sa narodí v rodine, alebo aj s biologickými danosťami k tomu aby bol úspešný a hneď robí z tohto svojho postavenia legitimitu práva udupať tých, ktorí to šťastie nemali. A ešte k tomu drzo do očí spieva pieseň o tom, že každý si je strojcom svojho šťastia.
Oheň vášne vojnových dôb tu už nie je. Nevraždíme sa. Nevraždíme sa, alebo nás skľudnili udalosti vojny. Ale agresia drieme v spoločnosti naďalej a aj sa prejavuje, aj keď v jej "jemnejšej" podobe. Odvšadiaľ počúvam, že je správne, ak silnejší "udupe" slabšieho. Denne sa toto deje. Prečo sme takí pokrytci? Jednou rukou kladieme vence k hrobom obetiam fašizmu a druhou rukou bijeme všetko čo stojí v ceste nášmu egu, aby sme zarobili, aby sme uspokojili svoj zvierací pud pod zabezpečení prežitia tela, no teraz už v chorobnom zmysle.
Čo dnes nestojí na tom starom nemeckom nacizme, ak by sme ho chceli rozmeniť na drobné a v podstate ide o egoizmus? Boľševizmus sme vymenili za soft verziu nacizmu.
Vo výrobných firmách dnes sú vojenské spôsoby, veď ide o vojnu. Niekedy mám podozrenie, či si vedenie neodkukalo personalistiku zo štúdií nacistov, ktorí viedli koncentráky. Spôsoby manipulácie s ľuďmi a pod. sú veľmi sofistikované, bádam za nimi skúsenosti lágrov. Kedysi sme sa posmievali heslám na plagátoch vo výrobniach a dnes je to zas tak. Ide o psychologickú manipuláciu. Neviem, možno je to na Západe bežné, ale ako takto môžu žiť? Ako zvieratá, na ktoré používame spôsoby adekvátne im pudom a nie ako u človeka - duši?
Takže zhrniem to takto: "Spôsoby, ktoré žili v nacizme, fašizme a boľševizme prežívajú aj dnes. Dokonca sú dominantnou časťou našej reality. Jedným so spôsobov, ako je odlákať pozornosť od "nacizmu" dneška, je poukazovanie na vonkajšie známky nacizmu minulosti a na modlu holokaustu. Čo sa týka holokaustu, je mi ľúto obetí, nechcem aby sa tieto obete zneužívali ako zástierka pre iné "holokausty".
My dnes nežijeme v demokracii, to sa nám len tak predkladá podobne, ako indiánom korálky. Žijeme v bahne, kde asociál je rovný vzdelancovi a morálnemu človeku a tak má právo voliť. Žijeme v spoločnosti, kde to najlepšie má vybrať väčšina, ale zamlčuje sa, že tú väčšinu tvoria aj ľudia, ktorí vôbec nemajú záujem konať dobro.
