Problémy s demokraciou, alebo je demokracia pre každého?

Upínali sme svoj zrak ku krajinám, ktoré zakladali náboženskí fanatici s puritánskou morálkou, ku krajinám, kde sú ľudia presní ako "švajčiarske hodinky", pretože tam Kalvín zbičoval remeselníka do krvi ak bol lajdák. A my sme si mysleli, že formálnou zmenou pomerov v krajine budeme žiť ako v raji. Ale ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté ....

Akosi sme zabudli na to, že pomery v krajine sú len odrazom vedomia, výšky morálky jeho obyvateľov. Dokonca nie zabudli, ale sme tak hlúpi, že sme to ani nevedeli a vedieť ani nechceme. Ľudia, ktorí nepoznajú obsah pojmu sloboda kričali po slobode. A ak ju dostali, upadli do otroctva nerestí. Na slobodu a demokraciu je treba dozrieť a tí najúpadkovejší ľudia po nej snáď kričali najviac a tí ktorí čosi o slobode vedeli, boli skôr opatrní.

Veľa stáročí muselo prejsť, aby Západný človek aj pod bičom kázne a kresťanskej morálky sa ukáznil natoľko, aby požíval určitú mieru slobody, ale ako táto morálka znova upadá, ako s ňou prestáva počítať ako s dôležitým faktorom pri tvorbe prosperity, musia prísť obmedzenia tejto slobody, pre zneužitie slobody.

V staroveku tu bol kastovný systém, pretože sa predpokladalo, že vlastnosti sa dedia a tomu sa verí aj dnes, veď hocikto súdi deti podľa rodičov (pozdravujem odporcov Čarnogurského). Ale kresťanská viera v slobodného ducha, ktorý môže svojimi silami očistiť sa a postúpiť vyššie, postupne uvoľňovala tieto pomery, až sa napr. zrušila dedičná šľachta úplne.

Dnes sa zaradzuje človek do určitej kasty vlastne sám podľa toho na akom je stupni morálky, ale samozrejme nemá to so spoločenským postavením dnes už nič spoločné.

Nie je ťažké uhádnuť kto sa práve dostane k moci. Obyčajne sa pri moci striedajú konzervatívci a liberáli, hoci názvy môžu mať rôzne. Alebo sú to etatisti a libertariáni. Raz majú moc jedni, raz druhí podľa toho aká je miera morálky a z nej plynúcej slobody v krajine, ale aj vo svete.
Napríklad, teraz niektorých hnevá, že v USA majú veľký vplyv neokonzervatívci a v Európe neomarxisti, či v podstate etatisti. To je len znakom toho, že sa sloboda zneužívala. Cesta k náprave by mala viesť k uznaniu morálky, ako dôležitom činiteli pri vytváraní blahobytu a vôbec šťastia v krajine.

Lenže čo odvšadiaľ počúvam? Tí istí, ktorí sa sťažujú na málo peniažkov v peňaženke vykrikujú, že náboženstvo je ópiom ľudstva, že morálka je relatívna, že si treba robiť čo chcem. Lenže títo ľudia ani nevedia čo chcú, čo by mali chcieť, pozrú sa do kníh a nasledujú idei Marxa, Dawkinsa a pod....

Každý počul otrepanú hypnotickú riekanku, že "moja sloboda končí tam, kde začína sloboda iného". Ale viem čo je moja sloboda a čo sloboda iného? Veď porušenie akože slobody iného, tomu inému môže zachrániť život a nejaké obmedzenie mojej slobody môže zachrániť život mne. Aj keď pravda k tomu som sa napočúval pubertálne výlevy typu "to je moja vec ak sa zabijem, to je moja vec ak si ubližujem!" Nuž takéto názory patria k určitému veku a k určitému stupni vývoja a čiastočne sú na odbornú pomoc ....

Západ si postavil spoločnosť na výrobe, podobne to chceli aj komunisti, ale Západ ešte počítal so slobodou vo viere a pestoval kresťanstvo. Západ teda dosiahol úspech aj skrz slobodu v myslení a myslenie má k duchovnu blízko. Lenže zas sú tu trendy, ktoré zahadzujú slobodu v myslení a duchovno, lebo to všetko obetujú výrobe. Stávame sa stále viac otrokmi výroby, nastupujú k moci "praví" boľševici. Nejde už o slobodu, ale o moc v materiálnom svete.

Neviem, či Západ ešte obnoví slobodu myslenia vo svojej klasickej forme, neviem, či ešte obnoví vieru a duchovno ako dôležitý činiteľ k šťastiu človeka. Možno si Západ pôjde svojou cestou pretvárania hmoty a úplne sa od duchovna odtrhne. potom čaká tento Západ proces zotročovania duší a ako hovorieva Emil Páleš - dinosaurizácia, teda devolúcia, kedy sa aj ľudské telo špecializuje na jednostranné činnosti.

Toto citlivejší ľudia badajú a preto upínajú zraky k východu a možnému faktu, že ďalšia civilizácia nájde svoje pokračovanie práve tam.
To je dôvod obracania sa na Rusko - tušenie konca Západu. A my sa môžme aj poskladať, mazať proruské články, očierňovať Rusko, vyhrážať sa, dokonca aj môžme zakročiť silou, ale túžbu po spravodlivejšej spoločnosti v ľuďoch neubijeme. Na to treba ísť inak - uznaním morálky a duchovna, ako dôležitých činiteľov pri tvorbe prosperity, aj šťastia.