Tiež každý svojou prácou je užitočný niekomu inému. Keď toto všetko vidíme, a ak to preženieme, aj telo sme dostali, a celou svojou bytosťou vždy komusi slúžime, čo je vlastne naše, čo sme my a len my sami? Je vôbec možné byť egoistom? Nie je egoizmus potom len číra fatamorgána? Omyl? Nie je pocit, že ja čosi chcem len ilúzia?
Ak by sme sa na tento fakt, že nie je možné byť egoistom pozreli len materialistických pohľadom, naozaj by sme žiadne ja v človeku nevideli. A mnohí ateisti-materialisti to aj tak tvrdia. Ak chce byť materialista dôsledný vo svojom myslení, nemôže na ľudskom konaní vidieť nič slobodné, sme skrz naskrz determinovaní.
A predsa máme pocit ja. Ak ho máme ten pocit, a vieme, že sa naňho viažu aj iné pocity, ako je láska a pod., nie je tento pocit duchovnej podstaty? Ja nikto nevidel, podobne ako Boha a predsa existuje. Ja je potom niečo, čo väzí v našom telesnom organizme a zároveň korení kdesi v inorozmernom svete, v duchovne. Tento fakt nám dáva zakúsiť rôznu hĺbku našich intuícii a pocitov, ktoré nemôžu pochádzať z tela.
Ale vrátim sa na chvíľu na začiatok, kde hovorím o tom, že od narodenie komusi a čomusi vždy slúžime. To treba trocha skorigovať, lebo veď sú aj neposlušné deti, revoltujúca mládež a je tu kult egoizmu, ktorý by podľa mňa nemal existovať. On tu ale je. Odkiaľ sa toto vzalo?
Tento egoizmus, ktorý odmieta slúžiť, ktorý pretrhá väzby z Celkom, pochádza z predurčenosti človeka rozhodnúť sa pre službu životu a jeho zdroju Láske slobodne. Lebo bez tej slobody, by sme síce konali správne, ale len ako stroje a neuvedomelo. Ego má teda za úlohu vytvoriť priestor pre slobodné rozhodnutie. Lenže sloboda neznamená rozhodnúť sa hocijako, ale musíme hľadať cesty, aby sme sa rozhodli správne.
Tu sú ale ľudia, ktorí zostávajú v onej puberte, kedy sa rodí ego, ktoré by malo prerásť v duchovné ja. Hovoria o slobode, akoby to bol fetiš sám o sebe. Pre nich je jedno ako sa kto rozhoduje, dôležité je len to, že vôbec rozhoduje. Je to niečo, ako keď dieťa je fascinované ohňom a tak skúša páliť kadečo. Nejde o to, aby sme oheň využili správne, ale zamerali sme sa len na oheň, zhypnotizoval nás. A tak mnohí liberáli (libertariáni) robia dojem pyromanov. Je im jedno čo horí, hlavne ak ich vzrušuje samotný pohľad na oheň.
Potom si môžeme všimnúť, že tí ktorí najviac kričia o slobode, sú často v pazúroch rôznych závislostí. Hipies fičali na drogách a napr. symbol slobody nášho teritória Havel bez cigariet proste nefungoval. A bolo aj iné ....
Takže jediné čo narúša ideálny obraz o službe svetu a ideálom je faktor padlej formy slobody, falošné ego, ktoré má pôvodne za úlohu transformovať sa na duchovné ja. A tak sa mnohí nedokážu falošného ega zbaviť, boja sa jeho smrti a vytvárajú si technológie pre jeho udržanie. Vyhlásili preto altruizmus za niečo čo údajne neexistuje a hovoria, že vraj egoizmus je hybnou silou pokroku. Majú strach z hlbších vzťahov a ak prídu k majetku, najradšej žijú bokom za vysokými múrmi, nakupujú zbrane a neveria nikomu. Nemajú priateľov, skôr kumpánov.
Každý z nás robí niečo pre iných buď slobodne, alebo je k tomu donútený životnými okolnosťami, je k tomu dokopaný. Ľudi majú ale predstavu, že slúžiť iným je nepríjemné a robiť sebe dobre je slasť. No obávam sa, že je to len predstava, ilúzia. Lebo mnohí, keď spomínajú na uplynulý život, na to zlé aj dobré, paradoxne si na skutky motivované egom ani nespomenú, práve paradoxne ľudia dokážu nájsť aj škaredých, aź tragických situáciách pozitíva. Čítal som niekoľko spomienok väzňov na gulag. Iste, bolo to tam strašné. Ale o to viac zapôsobili záblesky hlbokej ľudskosti, pomoci a obetavosti v prostredí pekla. Tam nezištná pomoc kamaráta, obetavosť zasiahla dušu oveľa viac, ako povedzme keď si dnes niekto užíva peniaze, ktoré vyhral lotérii.
Keby som v živote prežil len to, čo chcem ja, len to, čo mi spôsobuje pôžitok, nikdy by som sa nedostal k pocitom, ktoré robia život plnším. Chvíle utrpenia, ktoré človek prežíva sa postupne zmenia na zrod čohosi nového, pravdivého. S láskou si spomínam na chvíle, ktoré som prv odmietal, ale potom všetko dostalo iný priebeh a to sú najkrajśie udalosti môjho života. To, čo som vtedy bral ako strádanie.
A chvíle slasti? Chvíle pohody, chvíle ktoré som egoisticky prijímal? Tie si buď nepamätám, alebo pre mňa neznamenajú nič.
Keď sa stretnú vojnoví veteráni, bavia sa o vojne s takým nadšením, až by sa niektorí divili ako je to možné! Zrejme človek žije najintenzívnejšie vtedy, ak cíti blízkosť smrti. Nakoniec nás zahubí sám život.:-)
Je toho veľa, je veľa príkladov, kedy ľudia zažili utrpenie, obetovali sa pre vyššiu vec a takto v starobe sa nebáli smrti, lebo žili naplnený život.
Prečo sú dnes v móde adrenalínové športy? To je túžba po boji o svoje duchovné ja uviaznutá v matrixe ateistických ideológii. A často ľudia zažívajú nešťastie aj preto, lebo nechcú vedome bojovať so zlom v sebe a tak utvoriť si priestor pre svoje duchovné ja. Čo neprijali dobrovoľne a vedome, to k nim príde násilím, lebo to proste musí prísť, je to evolúcia.
Nuž bolo treba ukončiť tento článok. Mám tu nejakú prácu pre istú milú osobu. Nechce sa mi veľmi do toho, ale cítim, že by som sa mal snažiť urobiť jej to čím lepšie. Mám to rád, ak poteším ľudí, že sa im páči moja práca. Nie, asi nejde len o ego, ja práve svoju vlastnú prácu až tak neoceňujem, dokonca sa čudujem, že sa to komusi páči.:-) Ale prečo nie? Proti gustu žiaden dišputát ....
