Zo smrti prichádzame a do smrti vchádzame pričom život je nám často bojom a utrpením. To nie tá sladká smrť ktorá sa nám pripomína v snívaní a márnostiach tohto sveta ktoré tak lákajú. Život tu v našom známom svete často len trpne znášame, pretože nechápeme sladkosť smrti.
Ach, tá milenka, pre ktorú vojak drží v ruke svoju zbraň, dychčí vo vytržení a srdce mu bije ako zvon možno v poslednom užívaní si pozemského života, ktorý tak prenádherne vníma ... Nikdy sa nežije intenzívnejšie ako keď smrť tu stojí vedľa nás ako družka nášho života. Veď prečo iné má vojak rád boj ak nie práve pre pocit blízkosti pravého života?
Prečo sme smrť vyhnali z našich životov a preto trpíme ťažké muky? Naša éterická láska hynie v kulte zmechanizovaného života, ktorý je vyhlásený za jediný pravý život. Uväznia vás v zlatej klietke v ktorej nikdy nezažijete pravý život so závanom večnosti.
Keď ste spoznali lásku, spoznali ste i smrť a ak sa bojíte smrti, nikdy ste nepoznali lásku. Láska ... ten život ktorý sa nestará o hmotné starosti, to pochabé víno mladosti ... Tam sme boli ešte blízko smrti z ktorej me vyšli a teraz bojujeme o to aby nám smrť - láska zostala.
No nemýľme si smrť so strachom o to od čoho sme závislí. Nemýľme si smrť so stratou majetku ktorý aj tak nikdy nenapĺňal naše srdcia, jedine ak fixná idea o ňom.
Človek môže byť tu na Zemi dlho, ale žijú ozaj len tí ktorí sú vždy tak trocha jednou nohou v hrobe-nebi. Smrť ako sa jej bojíme je len neschopnosť ducha oživovať ďalej hmotu. Smrť ako ju poznáme my je nedostatkom lásky.
Náš pozemský život je snahou ducha udržať telo čím dlhšie pri živote. Inšpiráciu k tomu nám dáva práve len Smrť a to čo vanie z ríše odkiaľ ona prichádza.
Ó, ako ľudia chvália tento život a pritom robia všetko pre jeho zničenie! Cigarety, alkohol, sebatrýznenie, adrenalínové športy, hazard so životom ... To všetko je tu pre podvedomú túžbu po smrti.
A keďže to viem akú silu má pre nás to čo k nám prichádza zo smrti, pričom sa nechcem ničiť drogami ale práve naopak zduchovniť si telo, preto je Smrť pre mňa ako krásne prežitá Láska. No tu radím radšej zahĺbiť sa nad prečítaným ako domýšľať si.
My predsa žijeme uprostred smrti, dýchame z toho čo možno niekto nazve "ničotou". Akurát že tu "ničotu" nechceme spoznávať. Ona je tak nádherná ako naše sny ktoré sú predsa len pravou podstatou našich životov.
Smrť sladká príď do môjho dychu, daj život tomu čo vskutku je v našom svete mŕtvym ....
N O C
od slnka vyscHnutý
stojím tu k zemi oHnutý
je čierna ako vrana
čo krákaním volá ma
mám strach z tohto hrobu
tak obraciam sa k zlatému bohu
k slnku
či jeho žltého moku
s jednou nohou v čiernej noci
to tak nebolí
už vrana nekráka
no ľúbezne ma láka
už neľakám sa jej čierneho lieku
chcem s ňou spať
a dotýkať sa jej drieku
v noci vidím svetlom duše
dám tme svetlo
čo nútený tou tmou krešem
smutno je totiž čiernej zemi
chce moje svetlo, chce ho vzkriesiť
utiekam sa do tmy
za sebou oheň zanechám
láska čierna!
teba samú nenechám
S M R Ť
nepozorní sme pre Vánok Vône
bližšia je nám Voľnosť Víchra Vojny
u Miernosti plašíme sa ako kone
čo uMierania ucítili sMrad hnojný
a ozaj tu strašne sMrdí
a my už vieme čo je Vôňa
keď dívame sa v oči Smrti
jak zastrie nás jej chladná tôňa
lebo
bojíme sa Vonnej krásky
milenky odvrhnutej už odmala
čo berie si strašné Smrti masky
aby nás k sebe späť nahnala
„som duša tvojho žitia Voňavá
a aby si to zistil
dnes som sa stala Smradľavá
aby som ťa strašidelne
žiť život dohnala
no uMierni sa ak nemôžeš už inak
poď so mnou Spať
poď so mnou Späť!"
