Práca volá. Na vrchol starodávneho spustnutého obilného sila je treba namontovať reklamu. Práca pre horolezcov a hrdinov, ktorí sa boja výšok, ale liečia si to vo výškach. Aj ja som sa takto liečil, hoci aj tak k okraju sa bolo treba plaziť pre mierny sklon strechy. Zopár ľudí ma takto videlo, a mysleli si že som ostreľovač, mesto totiž v tento deň očakávalo vládnu návštevu.
Ale to silo ... to silo ma vzalo. Pod paľbou šípov slnka bolo treba nosiť rozmerné plechy dovnútra a potom na výťahu spred druhej svetovej nahor. Vo vnútri nás mierne omráčil chlad, a spolu s pachom hniloby sa zdalo, že sme blízko močiarov v chladný jarný podvečer, len žaby od nejakého mne neznámeho smútku prestali kvákať.
Koľko tisíc šlapají dupalo túto zeminu? Aký zhon a ruch v časoch, kedy chlieb sa dorábal ťažšie tu bol v tejto starodávnej pokladnici pre vlasy slnka? Pre jeho zhmotnené lúče, zvané tiež obilné klasy, alebo presnejšie zrno? A teraz sme tu my, aby sme zavesili reklamu na ešte stojace múry, ktoré pamätajú aj nemeckých vojakov ako mierili samopale na Viňančanov, ktorých donútili za trest tu pracovať. Po vypálení obce, z pomsty za aktivitu partizánov.
V prítmí prízemia sa mihajú kužele prašného svetla, až zistím, že táto starožitnosť má aj výťah. Funkčný výťah. Úplne hore, na poslednom poschodí visí návod na použitie výťahu. V nemčine. Datovanie predvojnové. Mal som hriešne myšlienky na privlastnenie, ale nechal som to tak ... Práce bolo veľa, plechy sme lepili plagátmi priamo na mieste, tam kde kedysi bolo zrno. Pracovali sme v chráme boha slnka, ale banka to nebola ... Do noci a do druhého dňa ...
Staré silo. Mesto žije jarmočnou náladou, mesto proste žije. Jarné slnko mu hrá na oranžovej píšťale do tanca a do radosti. A my sa potácame kdesi medzi temnotou a strechou starodávnej sýpky. Temnotou ...
Kým čakám na výťah, do rytmu môjho dychu sa pletie rytmus kvapkajúcej vody zdola. Schody vedú pod prízemie a výťah mal tiež taký gombík, ktorý hlásal, že - "idem hlbšie do zeme". Z nádherného jarného dňa sme došli do temnoty sila k výťahu za ktorým sa vinulo schodište a okná prepúšťali veľmi veľa slnka. Čím vyššie výťahom, tým viac svetla. A veľmi sa žiadalo stlačiť ten najvrchnejší gombík, veľmi sa žiadalo opustiť chladné prízemie, ktoré núkalo aj cestu do pivníc, odkiaľ vanul chlad ako dych Satana a odkiaľ pokoj dňa narúšal neprestajný a azda večný žblnkot vody, kvapka po kvapke ako v ľadovej jaskyni. Ten zvuk bol mrazivý.
Som zvedavý človek a bol som zvedavý na to, čo je pod povrchom, čo sa skrýva v katakombách sila, v jeho podzemí, odkiaľ bolo počuť vždy ako som stál pri výťahu kvapkanie. Bolo tam aj pišťanie krýs? Lenže tá blízkosť zimomriavok .... Vôbec som nemal chuť tam dole ísť.
No často sa stane to, čo práve nechceme. Ponáhľal som sa zo strechy po čosi do firmy. S našimi horolezcami sme preberali jarmok a kolotoče, teda výplatu. Hmm, nebolo to dobré ... Deň je plný slnka, hlavná chodba sila vo vertikále tiež.
Ups ... stlačil som suterén, nie prízemie. To som ale nevedel. Výťah je starý, spúšťa sa dole veľmi pomaly. A tak si užívam každé poschodie. A to slnko .... No čo to? Dostal som sa do akéhosi tieňa a ten tieň sa prehlbuje. Ovanul ma chlad a zdroj kvapkania vody sa približoval. Slnko sa strácalo a tma prehlbovala.
Tak som si to namieril k miestu, ktoré mi bolo odporné. Ako hlboko ešte? Výťah je vlastne len takou klietkou, môžem vidieť, ale ja nevidím nič, lebo je tu tma a okrem vody počujem pišťanie krýs. Kontrast medzi zážitkom slnka a tým pádom do hlbočiny tmy a neznáma bol tak veľký, že som inštinktívne hneď šmátral po tlačítku ktorým by som sa dostal späť. Podarilo sa a pri prvom záblesku svetla som mal pocit, že som znova vo svete, že je všetko v poriadku.
Cestou domov som vedel, že som prežil existenciálny strach. Pád so hĺbok neznáma, kedy strácame vnem identity, bojíme sa rozplynutia. Buď preto, lebo nemáme pevné Ja, alebo preto, že sme egoisti až príliš. No dnes ľutujem, že som nepremohol strach, neotvoril dvere výťahu, svetlo by tam možno bolo ...
