Nevlastním rebrík, lebo na maľovanie stropu mám stoličku. A stolička mi stačí aj preto lebo som ten typ ktorý vždy niekto otravuje milou prosbou ktorá vlastne aj zalichotí: " Vy ste taký vysoký, nemohli by ste mi podať ..." Hej, kto nie je veľký, ten je aspoň vysoký ... A potom rád mám prístup taký "zoči-voči". To je odpoveď na otázku že prečo si na valček nenastoknem palicu a nemaľujem strop stojac nohami pevne a so všetkými istotami na zemi. Ja chcem poriadne pritlačiť a vidieť zblízka ako mi farba priľnieva na stenu a vidieť zblízka praskliny a starú maľovku ako ju nová odťahuje preč od steny ...
Keď už po izbe vŕzgam s maliarskou stoličkou, je to taký veselý odzemok (nechcem povedať politicky nekorektne že kazačok). Toto je vrchol celého maliarskeho snaženia ktoré vcelku naháňa strach celej rodine. Lebo napred treba dať do poriadku socialistické steny ktoré ako vidno robili veľmi úsporne ak by som sa mal vyjadriť poeticky, tak "akoby stavbárom niekto ukradol dôležitú časť materiálu". Jednoducho keď tie steny robili, určite pritom počúvali Jazz a je vidno že veľmi dobre poznali Picassov štýl. Picasso bol komunista a vtedy myslím išla vodka ...
Moja maliarska stolička mala pôvodne peknú drevenú kresbu a tmavočervenú sedaciu časť s takým čiernym vzorom ako to čierne ihličie na bojovom odeve Československej ľudovej armády. Len tie čierne čiarky neboli na zelenom, ale na červenom. Patrila k jedálenskej súprave možno zo začiatku 70-tych rokov a moje najstaršie spomienky na ňu sa mi viažu s kyticou ruží na jedálenskom stole ktoré môj otec namaľoval v roku 1978.
Niekto má názor že veci by mali vydržať čo najdlhšie, iný hovorí že nie, že ničenie starého stimuluje výrobu nového. Použiť a zahodiť, zarobiť a kúpiť .... Kapitalistické spôsoby v niečom pripomínajú revolučné úsilie: " preruš kontinuitu s minulosťou a buduj vždy nový a nový svet!" A okolo seba máme ten vždy nový svet. Včera sme si písali listy, dnes četujeme ... No zmenili sme sa my? Zmenili sa naše duše?
Človek niekde pracuje, ani nevie poriadne kde a čo robí - tak rýchlo robí. A potom rýchlo nakupuje. Nakupuje novinky. A to dokola celý život. Nezastaví sa na chvíľu a neopýta sa seba že: "Prečo by som tú odretú stoličku nezrenovoval na miesto kúpy novej?" Je totiž pekné ak človek koná zo slobodného rozhodnutia a sám sa prinúti urobiť niečo čo nemusí. Len tak, pre radosť z tvorivosti.
Nepamätám sa už kedy stolička s peknou kresbou dreva dostala biely náter, kožené čalúnenie a stala sa kuchynskou stoličkou. Koniec osemdesiatych rokov? No dnes je táto maliarska stolička asi jediným predmetom z "rodičovského domu".
Je na nej najviac kydnutej bielej farby nie len preto lebo stropy som maľoval okrem dvoch prípadov len biele, ale aj preto lebo prvá farba stien môjho bytu okrem spálne bola biela. Trocha móda, trocha môj názor že steny by mali byť čím neutrálnejšie, aby vynikli na nich obrazy ktoré som kedysi maľoval vo väčšom množstve. Dnes sa umenie neoplatí, lebo keď "meče rinčia, múzy mlčia". Meče trhu, vojna každého s každým o utrhnutie si toho väčšieho sústa z ponuky Života ..... Andy Warhol mal steny svojej Factory údajne "strieborné", aj o tom som uvažoval, ale problémy s prevedením ...
Maľovanie bytu je niekedy ako archeológia. Keď som sa rozhodol zotrieť starú maľbu pokiaľ prirodzene pôjde, dostal som sa až do "antiky".:-)
Škvrny barackovo - žlté sú z druhého maľovania spálne. Vtedy som prvýkrát dolieval vodu presne podľa návodu na vedierku a to som nemal robiť. Ako povedal kedysi majster dlaždič ktorý nám kládol dlažbu do chodby - "Kedz použivaš cudzi rozum, možeš do svojoho nasrac." Áno, niet nad osobnú skúsenosť, ale ja som konečne chcel urobiť niečo tak ako to robia profíci, chcel som si nechať poradiť od múdrejších. Múdry sa že vraj má učiť na cudzích chybách, ale ako vie že to u cudzích je chyba? Najlepšie sa predsa len naučíme na vlastných chybách, veď cudzia ruka nás nepáli ak sa aj popáli ...
Bol som asi v troch štvrtinách prvého náteru, pozerám do lavóra a farby akosi málo. Tak som ju ešte zriedil s vodou a druhý náter použil len na viditeľné miesta. Za skrine predsa nevidno ...
Pri poslednom maľovaní som sa predsa len zaujímal o to, koľko vody navrhuje výrobca doliať. Bolo k tomu treba dobré osvetlenie a silnejšiu lupu. V návode na použitie ma poslali hľadať nejakú tabuľku o pomeroch. Našiel som ju vytlačenú strieborným písmom na bielom podklade, tak som ešte chvíľu hľadal ten správny uhol pohľadu aby som uzrel tie tajomné čísla ktoré som použil len orientačne, nie ako návod.
Možno som nespravodlivý ak poviem že ma výrobca zavádza aby mi farba nevyšla a ja som musel kúpiť ďalšie balenie. Možno mám len také suché steny. No určite viem že ak by som sa orientoval podľa návodu, farba mi nevyjde a ja zas naklušem vyhodiť ďalšie peniaze a potešiť tým mnoho ľudí. (Som to ale odľud čo?)
Keď na manželkin príkaz v predajni miešali fialovú farbu (akú chcela ona), predavačka zdôrazňovala že prvý náter len s jedným decom, a druhý náter - žiadna voda. Pritom maľovala katastrofické scenáre o strašidelných šmuhách, spomínala nešťastníkov ktorí sa div že nevrhali z našej "výškovej budovy" - obľúbenej u miestnych samovrahov, alebo sa ich manželstvo dostalo do krízy, pretože manžel vlial do farby viac ako 1 dcl vody. Ja jedným uchom dnu, druhým von.
Nie som chemik aby som presne vedel čo spôsobuje šmuhy, ale som praktik ktorý vie že farbu treba miešať a to aj valčekom pri naberaní farby sa hodí trocha si zašpásovať s tekutinou vo vedre či v lavóre . Pohladiť dno, zavibrovať až vyjdú bubliny, zakrúžiť .... A neopravovať štetcom len ponorením do farby z povrchovej hladiny, ale pekne ho tam zaboriť a trocha pokrúžiť, nech sa na štetiny dostane každá z ingrediencií.
Vodu prilievam dovtedy kým nemá tú podľa mňa správnu konzistenciu. Keď nie je ani ako riedky puding, ani ako džús. Keby som to aj s vodou prehnal, nič nestratím, lebo lepšie je viackrát pretrieť, ako viackrát kúpiť. Teda u mňa to je tak. Iste že tým nedávam ľuďom robotu a peniaze, ale život je viac o nadobúdaní osobných skúsenosti ako o bezduchej práci len pre prácu samú ...
Škoda že na stoličke nie je viac farieb aby som mohol o nich hovoriť, no mal som obdobia kedy som maľoval naozaj čisto, bez kvapkania. Tak napríklad taká tyrkysová zelená z obývačky tam nie je. Zelená tak upokojuje, že kvapky neboli. Najviac vidno poslednú ktorá je oficiálne ružová, no mne pripomína skôr purpur a miestami v istom osvetlení až do červena.
Keď som minulý týždeň maľoval tú purpurovú časť, ešte nebolo vidno o akú farbu ide, bola taká tmavočervená ako kedysi "izby revolučných tradícií." Fialová pôsobí temným dojmom a mám nápad vo viditeľných častiach, teda hore tam nejako aplikovať zlaté hviezdy aby tú temnotu fialovej ktorú fotka nezachytila, opticky presvetlili.
Vytiahnuť maliarskú stoličku z pivnice nevyzerá byť príležitosťou ako napríklad Vianoce, alebo iný sviatok. Pre maľovanie je to ešte zriedkavejšie. Vo sviatkoch si predsa len pripomíname udalosti ktoré menili niečo staré na nové. Ktoré menili nebytie na bytie napríklad ak sú to narodeniny. A tak táto moja maliarska stolička je takým nástrojom, takým rituálnym predmetom, ktorý používam pri príležitostiach kedy staré mením na nové. A zároveň tento nástroj sníma históriu zmien. Nie vedecky, ale ľudsky múdro. Lebo k čertu je nám veda, ak zanikne múdrosť človeka čerpaná zo skúsenosti.
Takže ak vytiahnem ja maliarsku stoličku z pivnice, je to vlastne sviatok, no oslavovaný prácou kde sa 1. Máj stretá s Vianocami.
