Ružovkastý vzduch ktorému farbu dalo ranné slnko hlásiace brieždenie vonia bylinami, dozrievajúcimi černicami a do tejto rannej letnej atmosféry ešte brezy zašumia svoju clivú pieseň o rannej rose ktorá sa rumenolíco trbliece a máča nohy hubárom.
Ružový vzduch jemne prechádza do žltkastého a ako sa tak otepľuje, hvizd vtákov je veselší a štebotajú družnejšie. Hubári do seba vdychujú omamnú vôňu prebúdzajúcej sa prírody, brezových hájov kde sem-tam vyčnievajú i statné hraby a ktoré ohraničujú mladé bukové lesíky na pozadí temných hôr nad ktorými sa vznáša opar ako ich prvý ranný výdych po nočnej pitke.
Slovenskí hubári. Hľadajú akoby niečo stratili, hľadajú perly našich hôr a aj keď to vlastne nie sú žiadne perly, tešia sa z nájdených húb ako potápač v Karibiku z množstva perál ktoré vylovil. Tešia sa zo svojho úlovku ako rodina ktorej došli posledné peniaze a našli ešte dvojeurovku vo vrecku zimého kabáta. A možno to potešenie by sa dalo aj prirovnať k nájdeniu diamantu.
Mesiac, priateľ tulákov a hľadačov pokladov, snílkov a vody ktorá žehná k zrodu a rastu že vraj má v tej záľube prsty, rovnako ako v tvorbe perly. Mesiac, tá obrovská perla svojím strieborným svitom ktorý z nej vytiahne padlé Slnko, tá obrovská schránka po zašlom živote stiahne kvapky dažďa tam kde treba a podnieti hubu k rastu. A tá istá Luna už zdvihne z postele nášho "Lunetika - hubára" a nechá ho hľadať.
Čo hľadáš hubár? Sklonila sa k tebe pani letného rána a šepká ti aby si našiel svoje sny v matke prírode? Sklonila sa k tebe a ty vdychuješ jej vôňu skrz byliny, je tak blízko že počuješ šelest jej vlasov skrz lístočky bielych briez ako ťa vítajú na tvojom chodníku? Ó matka briez a nedeľných pochôdzok, daj mi nájsť dubáky, kozáky, červenáky, aby som ich, a ich vôňu opäť našiel v Štedrovečernej kapustnici.
