Jeho závery vyplývali z presvedčenia podloženého aj osobnou skúsenosťou, že spoločnosť môže byť lepšia, ak bude lepší i človek a teda preňho vonkajšie revolúcie vedú k ešte väčšej biede. To čo ozaj potlačí zlo v spoločnosti je len snaha o osobný prerod u každého, snaha o duchovný rozvoj. Revolúcie ktoré sa snažia oslobodiť človeka, ho len zvrhnú do ďalšieho otroctva.
Veril v Ríšu Ducha a Ríšu Cisárovú a teda cisárovi cisárovo, nikdy tieto ríše nesmieme miešať, lebo dospejeme k bludu. Slobodu v Ríši Cisárovej videl ako nemožnú bez dosiahnutia slobody v Ríši Ducha. A za to čo oslobodzuje nepokladal Cirkev, dokonca ani Krista ako ho poznáme z písma, ale Krista ktorý sa ozýva vo svedomí.
Berďajev mal odpor proti zotročeniu a vedel, o čom hovorí, veď poznal komunizmus zvnútra. V komunistickej ideológii uvidel nové zotročenie, lebo komunizmus je založený na donútenej službe človeka kolektívu a na uspokojovaní materiálnych potrieb. Berďajev sa spoliehal, že správnou cestou pre človeka je rozvoj osobnosti. Osoba musí podľa neho ctiť posvätné a slúžiť mu. Iba potom sa môže vyvíjať v spoločnosti rôznorodo a neobmedzene.
„Národy museli prejsť skúsenosťou s demokraciou. Museli si prežiť demokratickú samostatnosť. Ale nie kvôli tomu, aby sa naveky zariadili podľa demokracie, ale kvôli tomu, aby spoznali márnosť a prázdnotu demokratických nárokov. Demokracia je prechodný stav. Demokracia už v samotnom zárodku pripúšťa lož.
Demokracie vznikajú na základe demagógie. Skrze nízke vlichocovanie sa záujmom a inštinktom davov. A z takého nečistého zdroja nemôže vzniknúť nijaká spoločenská spravodlivosť. Základom demokracie sa stali samočinnosť a sebarealizácia ľudskej kvantity. A tie, pochopiteľne, nemohli vytvoriť šťastie spoločenských štruktúr, ak vznikli v takej psychickej atmosfére.
Demokracia sa stala nástrojom ľudských záujmov a vášní. Arénou boja o moc a o vládu. Demokracia podporovala hriešny životný chtíč. Demokracia nechápe moc ako povinnosť, ale ako právo. Každá vzletnejšia myšlienka v demokratických spoločnostiach hynie. Vláda demokracie znamená vládu záujmov rôznych spoločenských skupín a ich boja o moc."
Berďajev považuje za príčinu ustavičných porevolučných sklamaní pretrvávanie „buržoáznosti" vo svete. Tento pojem, ktorý toľko ohýbali marxisti, má pre neho nový, oveľa širší význam. Definuje ho ako jav nezávislý od dejinných systémov. Podľa Berďajeva buržoáznosť nepredstavuje triedny problém, ale duchovný. Je to mentalita človeka, ktorý „pevne verí iba vo svet viditeľných vecí a chce zaujať pevné miesto v tomto svete". Takýto „buržuj" sa stáva „otrokom viditeľného sveta a spoločenskej hierarchie ustanovenej v tomto svete". Jeho pohľad na ľudí sa deformuje. Hodnotí ich nie podľa toho, čím sú, ale čo majú.
Buržuj berie príliš vážne ekonomickú moc, pokračuje Berďajev. „Priam ju nezištne uctieva." Obáva sa, že raz mu skončí. Preto „radšej žije v konečnosti a bojí sa príťažlivosti nekonečna".
Buržuj je bytosť, ktorá „nechce samu seba transcendovať. Transcendentno jej bráni sa zariadiť na zemi". Žije iba pre seba. Berďajev pripúšťa, že to môže byť dokonca „veriaci" a „nábožensky zameraný" človek, ale jeho jediným cieľom je, aby si obhájil svoju pozíciu vo svete.
Buržujská mentalita sa nespája s nijakým politickým systémom. „Je večnou postavou tohto sveta," pripomína Berďajev a dodáva, že „zburžoáznieť môže aristokrat, proletár i inteligent".
Buržuj je vždy otrokom niečoho - otrokom svojho majetku a peňazí, otrokom vôle k obohacovaniu, otrokom verejnej mienky, spoločenského postavenia, „otrokom otrokov, ktorých vykorisťuje a ktorých sa sám bojí".
Ďalším znakom buržoáznej mentality je, že sa v nej deformuje hodnota krásy. „V buržoáznom prepychu hynie krása, lebo buržuj ju urobí nástrojom bohatstva a vlastníctva." Nositeľ krásy - žena - sa začne podobať „bábike na hranie, stane sa naprosto umelým stvorením", vysvetľuje Berďajev. Charakterizuje takýto svet ako „úplne fiktívny, všetkej reality zbavený svet, ríšu peňazí a oblasť neosobnosti..."
Berďajev je dôsledným personalistom, pre ktorého „osobnosť je to, čím človek je, a neprestáva existovať, ak už nemá vôbec nič". Podľa neho „osobnosť nemôže závisieť od majetku, naopak, majetok musí závisieť od osobnosti, mal by byť osobným vlastníctvom. A osobné vlastníctvo by malo byť nadobudnuté prácou, teda byť vlastníctvom reálnym".
Hovorí, že musí prebehnúť revolúcia proti buržoáznej mentalite, ktorá je predovšetkým revolúciou duchovnou, a nemožno ju uskutočniť zo dňa na deň a dokonca ani za dvadsať rokov.
On totiž jasne formuluje aj to, že „buržuj môže byť spočiatku cnostný, spravidla býva ochrancom zásad, vládnutie ho však demoralizuje".
Každá vládnuca trieda, ako tvrdí, podlieha demoralizácii a zo všetkého najviac sa demoralizuje vláda prostredníctvom bohatstva. Navyše „buržuj sa transformuje podľa potreby a prispôsobí sa novým podmienkam. Preto sa zachová do konca vekov. Je otázkou štruktúry duševnej, nie spoločenskej". Berďajev ho nazve večným, hoci „on vážne neverí v existenciu iného sveta, a to ani v prípade, ak formálne vyznáva nejakú náboženskú vieru". Meria ju len „službami, ktoré toto náboženstvo poskytuje mechanizmu tohto sveta, a tým, čo upevňuje jeho vlastné postavenie vo svete".
