A ako len chcel žiť, užívať si ... Tak ako každý. Veď chcel žiť len lepšie, chcel si užiť. Čo iné počúva odvšadiaľ ak nie reči o lepšom živote, o tom že treba ísť zarobiť na západ, aby sme mali komfort, aby sme si užili. Veď o čom je aj politika, o čom je správa štátu ak nie o snahe o prosperitu, o hojnosť, o rozkoše života?
Kto dnes nechce zo života vyžmýkať čo sa dá, všetku šťavu a energiu podobne ako dobrý podnikateľ od zamestnanca? Kto dnes nechce vyťažiť zo života všetko čo sa dá a kupuje knihy ako na to ... kde sa píše, že nič nie je nemožné ak ty chceš ...
Nič mu nebolo nemožné, len si ber čo len chceš ... Taký je zákon dnešnej doby, ale aj každej inej, len dnes je sloboda aj deklarovaná v zákonoch. Iné ale je čo si pod pojmom sloboda vysvetlí kde-kto. Páchaj zločin, ale snaž sa aby ťa nechytili, snaž sa navonok dodržiavať zákon ...
Je to vrah. Kto by to o ňom povedal? Čo sa musí stať aby niekto zabil?
Teraz je pokojný, krotký ... Hľadí do steny a premieta si čo sa stalo. Vždy, každý deň, každú minútu to isté! Radosť zo života posilnená alkoholom, divoký tanec, sexi ženy, vášeň, emócie, nôž, divoké rezanie, krv ... A aj smrť. To je teraz film na ktorý bude musieť hľadieť do konca svojho života, je to seriál o jednej jedinej časti ktorá nemá zatiaľ pokračovanie ... Hlavné postavy sú mŕtve, včítane jeho ...
On vie že zabil a do jeho zvierackosťou poníženého tela vstupuje zrazu niečo neznáme ... A vstupom tohto neznámeho začne bolestná trýzeň. Taká trýzeň že, najlepšie by bolo oddať sa sladkej smrti, nasledovať svoju obeť. Obiť si hlavu o stenu? Prečo to neskúsi? Asi vie, že pred svojou vinou smrťou neutečie ...
Tĺkol do nej ako do neživej hmoty, bodal, ako keby to bola voda, nie živé telo, ako keby to telo bolo prázdnom, vzduchom, vodou v ktorej si užíva radosť z plávania. Toto nič mu len pred chvíľou spôsobovalo sexuálnu rozkoš a teraz jej telo je mŕtve, rozkladá sa v zemi. Však bolo preňho to telo niekedy aj iné ako mŕtve? Živé boli len jeho chúťky a vášne, zámery a úmysly. A teraz je ona pre neho skutočne živá, teraz keď ju zabil!
Až teraz vníma jej dušu ktorá mu bola za jej života ľahostajná. On vie, že ju skutočne nezabil, len sa ponížil veľmi nízko vo svojej zvrátenosti a neskutočne jej ublížil keď ju dostal preč z tohto sveta a aj od seba samého. Vlastne len sa mu táto pravda postupne odhaľuje, zatiaľ je len na začiatku, pred bránou trýzne. Dnes ešte veľa toho o utrpení nevie, ešte sa len v ňom utrpenie prebúdza, pomaly, postupne sa rozpamätáva na človečenstvo, na to kým by mal byť a ním nie je, a čím viac bude poznať morálny zákon, tým viac bude trpieť pri poznaní že on je len nízky tvor, veľmi nízky ...
Tam vonku v tom bláznivom svete, radostnom, kde ideš tam kam chceš, robíš to čo chceš, tam v tom uponáhľanom svete nepozeráš dnu do svojej duše. Ak už len blízko k tomu máš, zapneš si telku a svojou bytosťou si v deji cudzieho života ktorý pre teba niekto vymyslel, aby ťa omámil a upútal a odlákal ťa od vlastnej duše aby si nerozmýšľal, zahodil svoje starosti, "dal si Deli", "pohodu klídek tabáček", máš v pi ... Tam vonku môžeš všetko, ale takmer nikdy sa nedostaneš do svojho vnútra.
No teraz keď je vrahom, keď jeho vnemy nič medzi štyrmi holými stenami nepúta, vystupujú von z jeho duše farebné obrazy, a lepšie ako v 3D kine, pôsobivejšie, desivejšie ... Väzenie je výborným miestom na meditácie a často ten komu sa bridia mníšske cely azda raz zakúsi tie pre zločincov. Len mnísi v tých svojich zakúšajú rajské stavy, kým zločinci pekelné, aby im v nich raz to, čo ich doviedlo do pekla odumrelo, aby zomreli tak, ako vlastne umiera aj mních aby uzrel Boha.
Čo je to za život vo väzenskej cele? Na dennom poriadku je utrpenie v duši. Prišlo to tak naraz a náhle, je toho veľa ... Všetko zlo sa v ňom hromadilo roky, ale mal masku takú, akú tak-trocha musíme mať všetci - masku spoločensky akceptovateľného človeka. Hoci nie je to až tak ťažké ak ľudia tolerujú hocakú úchylku a prasačinu, zlodejinu, kadejakú nízkosť ... Pred vraždou bol človekom v norme, tak ako takmer každý mladý ktorý chce život piť plnými dúškami bez toho aby sa pozrel na to čo pije a aby uvažoval nad dobrom a zlom. Aspoň nad tým relatívnym ...
Miloval slobodu v užívaní si života a nikto sa nesmel stavať do cesty jeho žiadostiam. Veď predsa pozná Tajomstvo že "ak chceš tak dostaneš". A dostal ju, ktorá teraz leží pod zemou. Iste, k predmetu nemôžeme cítiť lásku, lásku môžme prejavovať len k živému, len v takých vibráciách sa dá milovať, vzájomne sa napĺňať. A kto necíti veľa k životu, kto nehľadá cestu k láske ktorá sa prejavuje v živote, kto sa zameriava len na ego a jeho vnemy ktoré raz umrú a preto sú už teraz mŕtve, ten musí nájsť raz cestu k láske skrz veľké utrpenie. Nie, nie, láska nie je užívanie si a ten kto si pre lásku neodopieral, kto netrpel dobrovoľne vzdávaním sa vášni v sebe, toho osud násilne dokope k láske, ale len skrz Veľké utrpenie, skrz peklo ako očistu ...
Smrťou jej tela tu pred jeho dušu vystúpil nový život. Obrovská nenávisť príbuzných ho ničí, odsúdenie okolím rovnako. Všetko a všetci ktorých ozaj nemiloval sa obrátili proti nemu. Nie, nemusí im hľadieť do očí, oni mu vstupujú do snov a trápia jeho dušu. A to sú aj denné sny ... Zakúša svoju dušu ako bolestivý osteň a o čo viac ľutuje svoju vinu, tým viac trpí. Nikto ho nezbaví tejto bolesti, ani Boh. Boh odpúšťa len tak, že žeravou pečaťou svojho ducha do nás vypaľuje znamenie svojej Svätosti. Niesť veľké veci totiž bolí, podobne ako v malom aj práca bolí, aj učenie by malo bolieť v zmysle námahy. Aj pôrod, rodenie novej bytosti obyčajne bolí ...
Ľudia chcú žiť bez bolestí a v komforte, bez námahy ... Otupení drogami a ideológiami, otupení žiadosťami ... Ale ak by už konečne mali nastúpiť cestu dospelých bytostí a žiť aj duchovne a nechcú, príde nešťastie, zblbnú, zošalejú a aj vraždia ... Kto nechce trpieť pre lásku, ten bude aj tak pre ňu trpieť, ale už nechcene v opačnom zmysle ...
Všetci máme nejaké neresti, a mnoho ľudí malo nutkanie zabiť ale nezabilo. U jedného sa neresti znásobili a vykonal to, čo mnohí len mysleli v myšlienkach. Vykonal a ani nevedel ako, urobil to ako zviera. Slabý v duchu, silný vo výkone príkazov pudov a možno aj cudzích nízkych myšlienok ... Bude trpieť, to je isté. Už trpí.
Podišiel k oknu, je vysoko, ale aspoň má pocit že sa díva von, na svet. To svetlo ktoré prúdi do jeho cely pôsobí teraz tak cudzo, nie je jeho, akoby nebolo preňho. Vlastne ani nechce to svetlo, chce tmu ničoty, chce odísť ... Ale dá sa ak mu záhrobie nocou i dňom ukazuje svoju existenciu? On vie, že za tou tmou, ktorá by ho prikryla ako perina a uviedla do večného spánku je tiež len svetlo. To svetlo ešte bolí, páli, ale je tam ... A tam v tom svetle, v tej tme väzenskej noci je ona. Tá ktorá mu nikdy neodpustí. Boh mu odpúšťa skrz zakúšanie utrpenia a ona nikdy ... Presnejšie raz áno, ale to závisí len od neho.
