Keď umrie človek našej krvi, zomiera i časť nás. Tento žiaľ máme v sebe zakódovaný, sme ním zotročení a nevidíme v mŕtvom človeka ktorý mal dušu, ale len časť svojho tela ktorú sme stratili, plačeme, lebo z nás ubudlo! No koľké je to sebectvo nechať sa unášať poryvmi pokrvnej trýzne, koľké je to sebectvo seba ľutovať, že tento mŕtvy človek nechal nás tu samých. Odíď odo mňa tento pocit sebeckej túžby ktorý chceš prinavrátiť človeka ku mne aby som sa ja tešil, a Existencia ktorá ho potrebuje iným spôsobom, by žialila.
Naše deti dusíme plášťom ochrany ktorá chce takisto chrániť len seba. Deti sú na to aby sme sa nimi pýšili, na to aby sa o nás postarali v našej starobe, teda úžitok z nich vytvoril v nás túto lásku? Úžitok, aký máme možno z potravy, požierame vlastné deti a oni zabíjajú nás a hovoríme tomu láska. Ľudstvo túži váľať sa v bahne emócií ktoré páchnu sladkasto ako zahnívajúce mäso mŕtvoly. Či všetky vojny neboli len preto lebo sme ľúbili len svoje deti a cudzie nenávideli? Či utrpenie a vraždy nie sú len preto, lebo milujeme len svoj rod a cudzí nenávidíme?
Vždy bol hrdinom ten kto miloval svoj rod, ale akú ma zásluhu na svojej láske k rodu ten, komu to káže len kód v jeho krvi? Pre nič sa nerozhodol, len sa nechá unášať kliatbou svojho tela, svojej krvi, svojej uväznenej a poškvrnenej duše, z ktorej pán smrti urobil svojho otroka. A preto súcit s touto väznenou dušou človeka mi hovorí nevidieť v príbuznom moju krv, nevidieť v ňom seba, nepoddať sa programu predkov ako hlúpy stroj, ale zriecť sa svojho synovstva, otcovstva, aby som vo svojich rodičoch a ich rodičov uvidel nepoškvrnené duše ako odlesk Božej večnosti a aby som takisto vo svojich deťoch uvidel ľudí ktorí spoznali sami seba a ktorí budú milovať láskou pre ktorú sa rozhodnú a nie tou, pre ktorú ich núti sklon ich krvi.
Len sebec by chcel byť oplakávaný a ešte po svojej smrti dusiť vo svojom bolestnom náručí svoj rod, svoje deti. Človek Lásky, ale uvoľňuje duše z ich okov a to na obraz Božej lásky. Kiežby sme sa naučili prijímať cudzích ľudí ako vlastnú rodinu a na vlastnú rodinu nahliadať aj ako na cudzích ľudí. Kto to chápe srdcom, nie špekuláciou rozumu, ten to pochopil správne.
