Jahve nie je Najvyšším Bohom, kresťanským Bohom - Otcom ako sa mylne domnieva súčasná teológia. Jahve je Bohom Mesiaca, jedným zo siedmych elohim, ktorí presunuli svoje pôsobenie zo Slnka na Mesiac a odtiaľ duchovne viedli Židov.
Biblia naopak hovorí o Melchizedechovi že bol kňazom Najvyššieho Boha. A sv. Pavol vysvetľuje že Melchizedechovo kňazstvo je iné ako kňazstvo Árona. Melchizedech slúžil inému Bohu ako židovskí kňazi - léviti. A ten najvyšší Melchizedechov Boh je vyšší ako boh Abraháma, lebo Melchizedech požehnal Abrahámovi za čo mu Abrahám odviedol desiatok a ako hovorí Pavol: " Požehnanie potom určite prijíma menší od väčšieho".
Tento Melchizedech nazývaný tiež kráľ spravodlivosti a knieža pokoja, ktorý priniesol Abrahámovi chlieb a víno, bol predobrazom Ježiša Krista, syna Najvyššieho Boha - nie Abrahám alebo Lévi. Slovník biblickej teológie na tento rozhodujúci moment takmer poukazuje, zostáva však nepochopený a nevysvetlený: "K tomu (požehnaniu Abraháma Melchizedechom) dochádza pred tvárou najvyššieho Boha, nazývaného El Eljon ..., ktorého Melchizedech pokladá za najvyššieho Boha a Abrahám za jediného Boha. Hlavnú úlohu tu hrá hebrejský kňaz, vedľa ktorého Abrahám zastáva len druhé miesto. Rabínska exegéza toto miesto obchádza, kresťania si ho všimli."
Napriek všetkému je zrejmé, že Jahve nejednal samostatne, ale len z vôle Najvyššieho, ktorý nakoniec stojí v pozadí všetkého. Ale ak chceme pochopiť to charakteristické pre Židov, musíme si uvedomiť že Najvyšší neviedol Židov priamo, ale prostredníctvom Jahveho. Ten kto viedol Židov priamo, bol boh mesiaca, známy aj pod menom archanjel Gabriel. Len vďaka tomu môžme pochopiť onú zvláštnu povahu židovského národa a židovského náboženstva.
Mesiac vťahuje duševné sily do hmoty, pripútava ich k telu. V dôsledku toho prežívajú Židia duchovnosť ako niečo neoddeliteľne spojené s telom, s krvou, čo nám hneď vysvetľuje celý red špecifických židovských prejavov až po stravovacie návyky a po fakt že sa riadia Lunárnym kalendárom.
Židia videli svoju duchovnosť prúdiť v krvi a preto rovnako ako u Arabov kládli mimoriadny dôraz na rodinné zväzky. Žid čerpal svoju identitu z toho, že bol synom Abraháma, Izáka ... neoznačoval seba ako seba, ale ako syna toho a toho a videl svoje pokračovanie v živote svojich synov a synov svojich synov ... Obriezka ako znak príslušnosti k Jahvemu ako matrilineárna definícia židovstva poukazuje na rovnaký Gabrielský impulz. Židom je ten kto má židovskú matku. Židovstvo je niečim, čo sa odovzdáva v krvi z generácie na generáciu prostredníctvom dedičnosti, prostredníctvom matky.
zdroj: Emil Páleš, Angelologie dějin1
