1. Boh je iba jeden. Aby temné sféry mohli trvať večne, musel by existovať nejaký Antiboh, ktorý by bol večný a od Boha nezávislý, aby tieto svety večne udržoval. Musela by existovať "tma" ako samostatná sila, rovnocenná Svetlu. Inak by sme museli predpokladať, že tieto pekelné svety bude Boh-Otec večne udržovať z vlastnej vôle. Viera vo večnú existenciu zlého princípu predpokladá vieruv dvojbožstvo. Presne ako u kacírov.
2. Všetko vo stvorení má svoj zmysel. Ak teda nepredpokladáme existenciu dvoch rovnomocných, nezávislých Bohov, musíme predpokladať, že zlo existuje s Božím dopustením a že má nejaký zmysel. Tento zmysel je zrejmý z toho, že ľudská sloboda, a tým aj láska, predpokladá, že človek bude mať možnosť voliť najmenej medzi dvoma alternatívami: dobrom a zlom. Sloboda človeka predpokladá existenciu zla. Význam zla je teda v tom, že zlo slúži ako protiklad, ako odrazový mostík pre ešte väčšie dobro. Kozmické zlo je odrazovým mostíkom pre kozmické dobro. A Satan, v snahe škodiť, nechtiac napomáha Božiemu zámeru, ako dosvedčuje sv. Pavol: "my vieme, že všetko napomáha k dobrému tým, kto milujú Boha" (Rim 8,28) a tiež sv. Tomáš Akvinský: "Boh totiž dopúšťa existenciu zla, aby z neho vyťažil väčšie dobro." (Summa theologicae III, 1-3) Z toho však ďalej vyplýva, že akonáhle bude toto Dobro uskutočnené a Boží zámer s človekom sa zavŕši, stratí zlo svoje opodstatnenie. Nebude viac dôvodu udržovať ďalej peklá a očistce, ak už nebudú môcť slúžiť "väčšiemu dobru"!
3. Zlo má svoj počiatok v čase a preto má v čase aj svoj koniec. Zlo neexistuje od začiatku. Začalo pádom anjelov. Nie je teda večné. Podľa katolíckej vierouky však má "rozhodnutie padlých anjelov
neodvolateľný charakter". (katechizmus, 393) V cirkevnej vierouke chýba nielen pojem duchovnej evolúcie u človeka, ale aj u anjelov. Anjelský svet je celkom strnulý, nehybný, nevyvíja sa. Keby však vo svete anjelov neexistovala evolúcia, nemohli by ani padnúť. Ak však ich "pád spočíva v slobodnom rozhodnutí odmietnuť Boha" (katechizmus, 392), potom nemôžeme vylúčiť, že sa raz rovnako slobodne nerozhodnú prijať Ho. A keby nemali slobodu sa k Bohu vrátiť, nemali by ani slobodu od neho odpadnúť. Myšlienka obrátenia anjelov na konci čias však bola tiež medzi tými, čo boli zavrhnuté ako kacírske v čase už spomínaného 5. koncilu v rámci Origenovho učenia spolu s reinkarnáciou.
4. Všetko vo stvorení sa buď rozvíja, alebo upadá; nič nestojí nehybne na mieste.
Pohyb je zákonom stvorenia. Zostať stáť znamená ísť dozadu. Niet jedinej veci v celom stvorení, v minerálnej, rastlinnej, zvieracej ani ľudskej (a ani anjelskej) ríši, ktorá by práve buď nevznikala alebo nezanikala; ktorá by nebola na vzostupe alebo na zostupe, nerástla alebo neubývala ako Mesiac. Preto aj predstava anjelskej ríše, ktorá by ustrnula a prestala sa vyvíjať, predstava "čertov, ktorí v pekle iba večne prikladajú na oheň" ale aj neba, v ktorom by ľudia boli už "hotoví" a nemali by čo robiť, je neprijateľná.
5. Boh je Bohom lásky, nie Bohom pomsty a trestu. Pretože v okamihu smrti je neveriaci "ihneď navždy zavrhnutý" a "nemôže už ľutovať" (katechizmus 1022,393), nespĺňa peklo už žiaden výchovný účel; neslúži žiadnemu "väčšiemu dobru". Čomu však potom slúži? Dočasné peklo môže spĺňať účel
výchovný alebo očistný, ale večné peklo nemá zmysel. Aký zmysel má na veky trápiť nejakého človeka, ktorému je odopretá akákoľvek možnosť napraviť sa? Len z pomsty za to, že sa nerozhodol milovať Boha? Nie je taká predstava hodná skôr krutého a pomstychtivého Boha, než Boha milosrdenstva a lásky? Starozákonný Jahve, "žiarlivý boh", ktorý sa "rozpaľuje hnevom" a "mstí sa na deťoch svojich nepriateľov až do siedmeho pokolenia", bol schopný takých krutostí. Izraeliti po príchode do zasľúbenej zeme dobýjali mestá a vyvraždili celých sedem národov. Naháňali ich po púšti až kým nezabili poslednú ženu a dieťa "ostrím meča" alebo ich neobesili na stromy. A robili to s obdivuhodným pokojom svedomia, so súhlasom samotného Hospodina, ktorý prikázal, aby "vyšli a nemali zľutovania" ale "vyhladili každého a neponechali ani živú dušu". Zákon "nezabiješ" platil iba na Židov, nie na ostatných. Nielen absurdita večného trestu za dočasné priestupky,
ale aj celkom nespravodlivé tresty nevzrušovali svedomie starozákonného človeka, pretože to chápal ako "neodvratnú vôľu Božiu". Takýto stav rozumu a svedomia však už dávno minul. Kristus prišiel pre všetky národy, nie len pre jeden. Odvtedy utrpenie druhých je aj naším utrpením. On teraz "má kľúče od pekla i smrti" (Zj 1, 18), tzn. stal sa pánom karmy. Je neuveriteľné, že by Pán milosrdenstva, ktorý kázal milovať aj svojich nepriateľov, a ktorý sa stal pánom podsvetia, večne a nezmyselne
trýznil duše.
6. Trápenie na veky neznamená navždy. Vek (aeon) je časové obdobie, počas ktorého vládne jeden duch času, až kým neodovzdá žezlo druhému. Potom nastáva nový vek. Aeony sú bytosti, podľa ktorých sú pomenované časové obdobia, veky. Preto ak sa v evanjeliu hovorí o tomto alebo o budúcom veku (Gal 1,4; Žid 6,5), o nasledujúcich vekoch (Ef 2,7) alebo o skonaní vekov (Žid 9,26), myslia sa tým celkom určité časové obdobia. Niečo môže trvať jeden vek, alebo viaceré veky, jeden vek vekov
(Žid 1,8) alebo po všetky pokolenia jedného veku vekov (Ef 3,21) alebo aj viaceré veky vekov.
Vek vekov je väčší cyklus, ktorý v sebe obsahuje viaceré menšie cykly, veky. Keď niečo nemôže byť odpustené v jednom veku, môže to byť zato ešte odpustené v inom veku alebo v inom veku vekov (Mt 12, 32). Preto trpieť na veky či dokonca na veky vekov (Zj 15,7) neznamená trpieť navždy bez nádeje na záchranu. V jazykovom vedomí súčasného človeka však pojmy na veky, na veky vekov a večne celkom splynuli, hoci ide o tri rozličné významy. Aspoň vzdialene by sme tieto tri pojmy mohli prirovnať k životu rastlín: Ak sa nejakej rastline nepodarí v niektorý deň rozkvitnúť a byť opelená, je
"zatratená" na jeden vek (deň), a možno aj na viaceré veky (dni), lebo musí počkať najmenej jednu
celú noc na najbližší slnečný deň. Ak sa nejakému pšeničnému zrnku nepodarí vyklíčiť jeden rok, pretože bolo na nejakom suchom mieste, je "zatratené" na jeden vek vekov (rok s 365-timi dňami), alebo aj na viaceré veky vekov, lebo musí čakať najmenej jednu zimu, aby mohlo vyklíčiť. Keď
to však bude trvať pridlho, zrnko zhnije alebo úplne vyschne a nevyklíči už nikdy. To je duchovná smrť a vymazanie z knihy života. V žiadnom prípade však nie pekelné muky na večnosť.
autor: Emil Páleš
zdroj: www.sophia.sk
