Kto chce u starých Židov hľadať pojem nesmrteľnej duše, nenájde ho. Ak to niekto tvrdí že tam je, inak si interpretuje jasné fakty a manipuluje s význammi.
Starozákonné nefeš a ruach sa síce v biblii prekladá ako duša a duch, avšak dojem, ktorý tým vzniká, je celkom klamlivý. Nefeš je totiž len pojem pre životnú silu a ruach niečo ako dych Boží, ktorý Hospodin vdýchol do nozdier Adama z hliny; ale po smrti sa dych života vráti k Bohu, životná sila vyprchá, a je koniec: "prach si a v prach sa obrátiš".
Nefeš je viazaná v krvi a v mäse: v Starom zákone sa hovorí aj o "duši hoviad" (Pr 12:10) a zakazuje sa "nebudeš jesť mäsa s ich dušou, to jest s ich krvou" (1M 9:4) lebo "duša tela je v krvi, krv je dušou" (3M 17:11, 5M 12:23)
V starom zákone sa spomína často hovotí o „zabití duší" o „duši zvierat" a pod. Je teda jasné že sa nejedná o nesmrteľnú dušu.
Predstava zmŕtvychvstania sa objavuje po prvý raz až v knihe Daniel a Ezechiel, ktoré boli obe napísané počas vyhnanstva Židov v Babylone a sú teda veľmi pravdepodobne zoroastrijským vplyvom.
Pojem duše nachádzame jasne vyhranený až v židovskej gnóze (v kabale). V čase Ježišovho života mali svoje predstavy o duši farizeji, avšak saduceji, ako vieme, stále ešte tvrdili, že po smrti nie je nič.
U iných národov to bolo podobné. Egypťania verili že duchovný dvojník Ka či duša Ba žije len kým sa nerozpadne telo. Doteraz existujú primitívne národy ktoré majú podobnú koncepciu. Primitívne kmene sa nestarajú o nejakého nesmrteľného ducha ktorí odchádza niekde do duchovných svetov. Veria že po smrti žije ďalej medzi nimi.
U indiánov v Andách doteraz jestvuje kult mŕtvych predkov. Rodiny opatrujú múmie či len lebky predkov a príležitostne sa s nimi radia. Nepredpokladajú teda že by mohli mŕtvy byť aj niekde inde.
No predsa sa v ľudstve ozývali kulty ktoré hovorili o večnom duchu. Kristova bytosť totiž žila pred kresťanstvom a pomaly sa približovala k Zemi, pričom inšpirovala viac či menej rôznych náboženských vodcov. Tento vplyv však nebom vždy úplne správne pochopený.
Napríklad starý Germáni verili že do Valhaly sa dostane len bojovník padlý v boji. Žena v žiadnom prípade. Šlo teda o preukázanie odvahy. U Egypťanov to bol len faraón, ktorý sa vracal po smrti k svojej hviezde. A Grécky filozofi tvrdili že nesmrteľného ducha môže mať len mudrc. Teda poznalo sa že nesmrteľnosť sa dá dosiahnuť len za určitých podmienok, a často to bolo dodržiavanie morálnych zásad.
Kresťania pred Kristom
KRISTUS PÔSOBIL AJ VO VEĽKÝCH, TZV. POHANSKÝCH NÁBOŽENSTVÁCH PRED KRISTOM, KTORÉ TVORIL I PREDSTUPNE, PRÍPRAVU KU KRESŤANSTVU. TIETO NÁBOŽENSTVÁ BOLI INŠPIROVANÉ VŽDY DUCHOVNÝMI HIERARCHIAMI TEJ SFÉRY, KTOROU KRISTOVA BYTOSŤ PRECHÁDZALA PRI SVOJOM ZOSTUPE NA ZEM: STAROINDICKÉ SATURNSKÝMI DUCHMI VÔLE, PANSTVAMI A SILAMI; STAROPERZSKÉ SLNCOVÝMI MOCNOSŤAMI (PERZ. AMŠASPANTOVIA); STAROEGYPTSKÉ A BABYLONSKÉ ANJELSKÝMI KNIEŽATAMI, GRÉCKE ANJELMI A ARCHANJELMI ATĎ. TAK MÔŽEME POZOROVAŤNIEČO AKO ODLESK BUDÚCNOSTI, PREDZVESŤ BLÍŽIACEJ SA KRISTOVEJ BYTOSTI V SLNEČNÝCH KULTOCH POHANSKÉHO STAROVEKU: V PERZSKOM AHURA MAZDOVI/MITROVI, V EGYPTSKOM OZIRISOVI A NAKONIEC V GRÉCKOM SLNEČNOM BOŽSTVE APOLLÓNOVI.
Mnohí vidia v kresťanstve nejaké kopírovanie starých kultov, ale tak sa to dá vidieť len za predpokladu že neexistuje žiadne duchovno, žiaden duchovný vývoj. Tento článok ale píšem veriacom. Napríklad príbeh o Ozirisovi, Izis a Horovi pokladajú mnohí za šablónu pre kresťanstvo. Lenže tento príbeh vznikol inšpiráciou zo sféry z ktorej Kristus vtedy pôsobil na ľudstvo. A vtedy bol už v tzv. astrálnej efére, mohli ho vnímať určití ľudia ktorých nazývame proroci.
Ako je známe Kristova bytosť sa objavila v ľudskom tele čo bolo vyvrcholením procesu zduchovňovanie telesného ľudstva. Ani Budha pred ním nehovoril o individuálnej nesmrteľnosti, ale len o rozpustení duše v akomsi kolektívnom vedomí, v „nirváne", kde osobnosť zaniká.
Teda ak vidíme duchovno ľudstva v globále, nevytrhávame nič z tejto mozaiky, vidíme že človek nemal od začiatku (po vyhnaní z raja) večného ducha, ale len jeho zárodok. Až vlastným úsilým pod vedením veľkých učiteľov ľudstva a posledne darom ktorý nám dal Kristus môže byť naša duša večná.
Ale čo ľudia ktorí žili predtým a Krista nepoznali? Budem pri odpovedi habkať ako Cirkvi že je tu akýsí „druhý meter"? Že je tu aj niečo iné okrem Krista? Nie. To sme my sami ktorí sme predtým Krista nepoznali a teraz ho poznávame a iní ho ešte len budú poznávať. Reinkarnácia je totiž faktom.
Tak kto má pravdu o večnej duši? Jehovisti, Adventisti, či Katolíci alebo Budhisti? Všetci, áno všetci majú časť pravdy. Ale celú ju pozná len ten kto poskladá mozaiku poznania do zmysluplného celku.
Lebo ľahko je niečo odsúdiť bez spoznania, ale spoznávať a nachádzať zmysel, to už chce aj určitú námahu ducha a mysle ...
čerpané z http://sophia.sk/casopis/sophia15_net.pdf
