Rozvoj myslenia
Ale prečo by mal byť Abrahám - alebo Ibrahim, ako ho volajú Arabi - prapredkom dvoch národov, Izraelitov aj Arabov? Prečo nestačilo na prípravu zrodenia Krista vytvoriť len židovský národ? Bolo to nevyhnutné z toho dôvodu, že individuálne ľudské myslenie, ktoré sa úplne prvýkrát objavilo v Abrahámovi, sa mohlo rozvinúť dvojakým spôsobom. Citujúc Rudolfa Steinera, Sigismund von Geich vo svojej knihe Marksteine der Kulturgeshichte (Míľniky kultúrnej histórie) píše:
Abrahám bol prvou ľudskou bytosťou, v ktorej sa objavil zárodok individuálneho intelektuálneho myslenia a ktorá mohla uchopiť princíp božskosti len čistým myslením.
Od toho času sa intelektuálne myslenie rozvinulo dvojakým spôsobom. Na jednej strane muselo byť smerované k čoraz väčšiemu uvedomovaniu vnútorného duševného života, kým na strane druhej muselo byť usmerňované navonok, k rozvinutiu čoraz väčšieho uvedomovania vonkajšieho sveta. Teda, kým Židia smerovali svoju inteligenciu čoraz viac k uvedomovaniu svojho duševného života, Arabi použili túto inteligenciu na rozvoj uvedomovania vonkajšieho sveta a položili prvé začiatky prírodnej vedy.
Avšak okrem silnej lojálnosti k spoločným predkom Ibrahimovi a Izmaelovi nemali žiadne zjednocujúce náboženské vyznanie. Tento trend bol najsilnejší asi o päť storočí neskôr, keď reálne hrozilo, že Arabi predčasne rozvinú celkom bezbožnú a materialistickú prírodnú vedu a odrežú sa takto od akejkoľvek možnosti ďalšieho duchovného vývoja. A v dôsledku toho nielen seba, ale aj celé ľudstvo. Tento impulz celkom bezbožnej, materialistickej prírodnej vedy vyšiel hlavne z akadémie v Gondišapúre, ktorá je v súčasnosti zrúcaninou v horách medzi Iránom a Irakom. Napriek tomu, bez prípravnej práce Arabov počas druhej polovice prvého tisícročia by bolo celkom nemožné dosiahnuť dnešný stupeň prírodovedného poznania.
Mohamed
Z dôvodu odvrátenia nebezpečenstva úplného oddelenia od duchovného sveta sa objavil medzi Arabmi prorok Mohamed a obrátil ich na islam. Počas svojich sprievodcovských ciest Mohamed stretával židov a kresťanov, s ktorými rozoberal náboženské otázky.
Tri dogmy, päť pilierov a antropozofia:
- viera v jediného Boha, ktorý je najvyšším stvoriteľom všetkých vecí; že Boh nemal žiadne deti, a preto tiež žiadneho Syna a že Ježiš bol veľký prorok, posledný z veľkých prorokov pred Mohamedom, ale nebol Synom Božím,
- úplné odovzdanie sa (islam) „Slovu Božiemu" tak, ako je spísané v Koráne a Sunne,
- viera v život po smrti.
Pokiaľ ide o prvú dogmu, rád by som pridal niečo, čo moslimský antropozof Ibrahim Abouleiš, zakladateľ sekemskej komunity v Egypte, povedal na svojej prednáške v rámci Letnej konferencie 2000 v Dornachu. Spomenul, že v Koráne je Bohu daných ešte ďalších 99 mien okrem mena „Alah" , ktoré sú rozdelené do troch kvalitatívnych skupín, každá po 33 menách, pričom hlbší zmysel týchto troch kvalít zodpovedá takmer úplne presne trom kvalitám v rámci kresťanskej Trojice. Preto verí, že toto meno znamená niečo podobné, ako „Božia Trojica" v kresťanskom učení.
Piatimi piliermi, piatimi rituálmi bohoslužby, ktoré každý moslim musí dodržiavať, sú:
1. S počiatkom dospievania je každý moslim povinný otočiť sa päťkrát denne k Mekke a modliť sa - pred východom Slnka, keď Slnko prechádza cez horizont, napoludnie, pri západe Slnka a keď ide spať.
Ibrahim Abouleiš poukazuje na to, že toto sú presne tie momenty dňa, keď sa mení vplyv slnečných síl v éterickom obale Zeme a v rastlinách - ako vie každý biodynamický hospodár.
2. Postiť sa počas mesiaca Ramadán, čo znamená nepožívať nijaké jedlo ani nápoje počas slnečných hodín dňa a len veľmi málo večer, a vzdať sa počas tohto času fajčenia.
3. Vykonať najmenej jedenkrát púť do Mekky, ak je to vôbec možné, v lepšom prípade aj viackrát - a v Mekke sedemkrát obísť okolo kameňa Kaabu proti smeru hodinových ručičiek.
Ibrahim Abouleiš opäť vysvetľuje hlbší význam tohto rituálu pomocou jedného z najnovších vedeckých objavov. Zem pozostáva z vnútorného jadra, ktoré je železné, a napriek tomu, že má obrovskú teplotu, nie je tekuté, ale pevné. Okolo tohto vnútorného jadra je vonkajšie jadro tvorené roztopeným železom, pričom ale toto tekuté železo sa otáča v opačnom smere ako vnútorné jadro zložené z pevného železa. Tieto protichodné pohyby vytvárajú na zemskom povrchu magnetizmus, ktorý chráni Zem pred škodlivými vplyvmi z kozmu a bez ktorého by vlastne život na Zemi vôbec nebol možný. Podobne, keď veľké množstvo ľudských bytostí so železom v krvi obchádza železný meteorit v Mekke sedemkrát proti smeru hodinových ručičiek, vytvorí sa duchovná sila, ktorá prúdi z nebies na Zem a ochraňuje tieto ľudské bytosti od zla a tiež očisťuje dom Alaha.
4. Dávať almužny chudobným.
5. Presviedčať ľudí, aby robili dobro a zakazovať im robiť všetko, čo je zlé.
K tomuto poslednému pilieru patrí extrémny, takmer stredoveký zákon šaria a prohibícia alkoholu, hier a užívania drog. Tieto sú v islame považované za najväčšie zlo, lebo zatemňujú vedomie a bránia tak človeku jasne myslieť. Západní návštevníci islamských krajín sa dostávajú do konfliktu hlavne s týmto posledným pravidlom.
Umma a džihád
K týmto piatim hlavných pravidlám bohoslužby by sa mali pridať dve ďalšie. Najprv princíp nazývaný „umma", ktorý hovorí, že dobro moslimskej spoločnosti ako celku je dôležitejšie ako dobro jednotlivca.
A druhý, často nepochopený a zneužívaný, princíp nazývaný „džihád". Pre Mohameda a jeho priamych nasledovníkov džihád vôbec neznamenal „svätú vojnu" proti vonkajšiemu nepriateľovi. Pôvodne to znamenalo skôr vnútorný zápas proti nepriateľovi v duši, proti pokušeniam našej vlastnej nižšej prirodzenosti. Len neskôr a hlavne počas križiackych výprav slovo džihád začalo znamenať „svätú vojnu" proti vonkajšiemu nepriateľovi.
Suniti, šiiti, drúzi a ďalší
Spočiatku to vyzeralo tak, že príťažlivosť islamu a jeho rýchle rozširovanie by mohlo spojiť rôzne arabské kmene prvýkrát pod jedno spoločné náboženstvo a politického vodcu, kalifa. Ale už čoskoro prišiel rozkol, ktorý rozdelil veriacich do dvoch hlavných skupín. Najväčšia skupina, tvoriaca okolo 75 % všetkých moslimov, dodržuje tradíciu - to sú sunitskí moslimovia. Šiitskí moslimovia, tvoriaci asi 20 %, žijú hlavne v Iráne, v západnom Afganistane, juhovýchodnom Iraku, v Palestíne a Libanone.
Okrem šiitov a sunitov existuje ešte niekoľko menších skupín, ako napríklad drúzi, ktorí žijú hlavne v Libanone a veria v reinkarnáciu, potom tiež alaviti, ktorí žijú hlavne v juhozápadnej Sýrii a prijali niektoré kresťanské zvyky v období križiackych výprav. Tieto skupiny však nie sú hlavnými islamskými frakciami považované za pravoverných veriacich.
Počas 19. storočia, keď sa archanjel Michael stal inšpirujúcim vodcom rozvoja ľudského vedomia a kultúry, náhle vzniklo množstvo duchovných a náboženských prúdov vrátane teozofického hnutia. Počas tohto obdobia sa v Iráne medzi šiitskými moslimami objavil nový prorok Mirza Husajn Ali Nuri (1817 - 1892). Stal sa známym ako Baháulláh, čo znamená „Sláva Božia" a bol zakladateľom bahájskej viery. Jeho nasledovníci v súčasnosti neprichádzajú len z islamu, ale aj z množstva iných náboženstiev.
Gondišapúr, Sorat a úloha islamu
Ak chceme hlbšie porozumieť niektorým problémom, ktorým dnes čelíme v istom zmysle vo vzťahu k islamu, musíme sa vrátiť naspäť k úplným začiatkom islamu, ba dokonca o niekoľko storočí ďalej, k vzniku takzvanej akadémie v Gondišapúre. Bola založená na začiatku 3. storočia n. l. perzským kráľom Šapúrom I., ktorý chcel vytvoriť centrum učenosti. Jedným z prvých učiteľov na tejto akadémii bol Máni, ktorý zaviedol tzv. manichejské kresťanstvo a to našlo veľkého podporovateľa v kráľovi Šapúrovi. V tomto kresťanskom prúde sa vedelo, že Kristus bol skutočný slnečný Duch, ktorý sa inkarnoval na zemi a ktorý odvtedy žije ako Spasiteľ v okolí Zeme.
Spočiatku sa manicheizmus rýchlo rozširoval smerom na východ a na sever. Dnes žije v arménskej cirkvi, ktorá nemá nič spoločné s ruským ortodoxným kresťanstvom. Ďalšími ľuďmi, ktorých zaujalo manichejské kresťanstvo, boli Prabulhari, ktorí pôvodne žili medzi severovýchodným pobrežím Čierneho mora a deltou Volgy. Neskôr, v 9. storočí, preniesli manicheizmus smerom na východ, na Balkán, odkiaľ sa rýchlo rozšíril do severného Talianska, južného Francúzska a severného Španielska. Na Balkáne sa manichejskí kresťania stali známymi ako bogomilovia*, „milujúci Boha" (*autor to preložil ako Friends of God, teda „priatelia Boha", pozn. prekl.). Počas 15. storočia, keď Turci porazili juhovýchodnú Európu a priniesli so sebou islamskú vieru, konvertovali bogomilovia radšej na islam ako na rímsky katolicizmus alebo ortodoxné kresťanstvo. Stali sa tak predkami dnešných albánskych a bosniackych moslimov. Forma islamu, ktorú prijali, bola však uvoľnenejšia. Napríklad nedodržiavajú prísne pravidlá prohibície a počul som, že ešte donedávna bolo možné nájsť medzi bosniackymi moslimami veľa takých, ktorí v pravom vrecku nosili Korán a v ľavom zasa Evanjelium podľa Jána, hlavné evanjelium manichejcov.
Po smrti kráľa Šapúra nebol viac Máni chránený a ďalší kňazi, ktorí chceli zaviesť staroveké, predkresťanké uctievanie Slnka, sa proti nemu vzbúrili. Máni vytrpel podobnú smrť ako Kristus na Golgote dva a pol storočia predtým. Keďže však skutočný slnečný Duch, Kristus, už viac nebol prítomný v slnečnej sfére, ale skôr v okolí Zeme, tak sa stalo, že kňazi v Gondišapúre sa vedome či nevedome stali uctievateľmi slnečného démona. Tento slnečný démon je skutočná duchovná bytosť nazývaná Sorat a v Zjavení Jána je opísaná ako dvojrohá šelma s číslom 666 napísaným na čele.
Konkrétne, keby islamská viera nevznikla v tomto čase a nezmiernila záporný vplyv Gondišapúru, dôsledky by boli pravdepodobne ešte oveľa ničivejšie. V tomto svetle musíme vnímať slová Rudolfa Steinera, že aj napriek založeniu kresťanstva islam musel povstať preto, aby otupil ostrie toho, čo by inak z arabského sveta prišlo ako čisto abstraktné, intelektuálne a materialistické myslenie.
Extrémne nacionalistické hnutia počas tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia, ktoré mali zničujúci dopad hlavne na strednú Európu, a celý vývoj atómovej bomby a jadrovej energie sú dvomi príkladmi vzrastajúceho vplyvu tohto slnečného démona. V tomto svetle musíme vidieť rozličné islamské hnutia, ktoré vyrástli v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia v islamských krajinách a propagujú zvláštny druh islamského extrémizmu, ale v skutočnosti nereprezentujú skutočnú podstatu islamu.
Odovzdanie sa a sloboda
Ibrahim Abouleiš povedal, že zmierenie medzi tromi „náboženstvami Knihy" - ako moslimovia nazývajú židovstvo, kresťanstvo a islam - je nielen možné, ale aj nevyhnutné, ak dostatočné množstvo ľudí v rámci týchto troch náboženstiev objaví pravý ezoterický význam príslušných náboženstiev. Na prvý pohľad islam, čo znamená „odovzdanie sa", a kresťanstvo, ktorého podstatou je „sloboda", vyzerajú nezlučiteľne. Je tu však jedna duševná kvalita, v ktorej môžu spolupracovať - konkrétne „slobodné odovzdanie sa" (odovzdanie sa v slobode). To je to, čo Svätý Pavol mienil, keď povedal: „Nie ja, ale Kristus vo mne."
Manfred Seyfert-Landraf je Nemec, ktorý v camphille (biodynamickom hospodárstve) žije a pracuje od roku 1954, v súčasnosti žije v camphille Clanabogan v Severnom Írsku. Tento článok vychádza z prednášky prednesenej v Clanabogane 5. januára 2002 a prvýkrát bol uverejnený v časopise Camphill Correspondence v roku 2002. Znovu bol uverejnený v štvrťročníku New View na jeseň 2006.
zdroj: preklad Peter Polák, krátené z http://sesto3.webovastranka.sk/wiki/588/152_Manfred_Seyfert-Landraf_-_Islam_a_rozvoj_modern%C3%A9ho_vedomia_
