Všetko na čo myslíme môžeme v rôznych formách nájsť vo svete. Nič teda v mysli nie je prv čo nebolo predtým v skutočnej realite. Či v materiálnej, alebo nemateriálnej, to ponechám na voľné zváženie čitateľa. Teda mozog nevytvorí nič nové, len odráža svoje okolie. Ale opakujem, nie je okolie, ako okolie. Život sa predsa deje v mnohých úrovniach.
Nič nevzniká z „ničoho". Všetko má svoj zdroj. Teda aj najzarytejší materialista musí pripustiť, že žiadna myšlienka by nebola, ak by nebolo predmetu alebo javu ktorý ju vyvolal. Dokonca ja som myšlienku že realita predchádza mysleniu prevzal od materialistov. Smutné ale je že sa sami materialisti neriadia vlastnými objavmi. Ja som teda vo svojom idealizme materialistickejší ako materialista. Ale tu už odbočujem ....
Takže ešte raz: Môžeme myslieť na to čo neexistuje?
Niektorí povedia že dá sa, a ja viem prečo tak hovoria. Oni si myslia že myšlienky sú ako fatamorgána, klam, hmla ... Lenže myslia si to len vtedy ako odpovedajú na otázku uvedené v nadpise. Lebo v inom prípade myšlienky nie sú fatamorgánou, v inom prípade nám dokonca ukazujú „pravý svet". Objavíme atóm, myseľ povie že svet sa skladá z atómov. V bledom človeku nájdeme málo železa a myslením dôjdeme k tomu že by mal pojedať Fe. V tomto prípade myseľ je pevná ako skala a myslí len na to čo existuje. Aj keď ... Čo je to ten ružový jednorožec s tak pekným menom „Železo"? Trocha nabúram jeho atómovú stavbu a zo železa mám uhlík ... Možno raz budú šikulkovia, ktorí z kvarkov vymodelujú čo len chcete. Ružových jednorožcov nemodelujú na to aby sme z nich kuli stroje, no ale stroje treba aby sme mali peniaze a peniaze aby sme mali srandu a mohli si modelovať ružových jednorožcov a vôbec modelovať čokoľvek - aj novú tvár a iné „žľazy". Teda pravda o „Fe" je drvivá pravda, lebo ak by ste si dnes neoholili podpazušie, nie ste moderný.
Fero si všimol že keď žmurká na dievčatá, ony sa usmejú. A tvrdí že len tie pekné, ale Fero zabudol že len na pekné žmurká. Fero má svoju axiómu zapečatenú v mysli a má aj iné axiómy ktoré mu slúžia pre určité potreby. Fero myslí na to čo existuje, Fero je pravdivý. Alebo bol, lebo jeho manželka sa vymykala vždy jeho axiómam. Nikdy sa neusmiala na jeho žmurkanie. Jeho terajšia manželka totiž nebola krásavica a Fero na ňu nežmurkal a celkovo sa k nej správal slušne a preto sa do Fera zamilovala, on v nej objavil niečo iné, nové a vzal si ju za ženu. Bez vzorca pevne ukotveného v mysli .... ale predsa tam ukotveného, len inde a inak.
Dám vám návrh - vymyslíte niečo čo neexistuje. Že je to ťažké? Viem ako to budete robiť. Budete kombinovať už známe veci tak, aby bola čím nižšia pravdepodobnosť ich existencie. Teda nikdy, nikdy nemôžte myslieť na neexistujúce! Ak ale tu nejaká myšlienka je ktorá sa taká zdá byť, treba si overiť jej zdroj, z akej je úrovne. Viem že materialisti neuznávajú jemnohmotné a duchovné úrovne, ale ak si ich nepriznajú, potom tárajú o tom že nič nie je v mysli čo nebolo predtým v zmysloch .... Lebo sú veci ktoré v mysli sú a ak v ich osobných zmysloch neboli, tvrdia, že v žiadnych iných ....
Sigmund Freud kedysi tvrdil že nič nie je náhoda. Mal taký pokus. Pýtal sa klienta aby mu povedal náhodné číslo. Pre zjednodušenie ale určil či dvoj, či trojmiestne. Číslo si zapísal a potom klienta spovedal že čo mu to číslo pripomína. A došiel k prekvapivým výslednom, že vždy to číslo súviselo s niečím zo života klienta. Napríklad blížiace sa narodeniny niekoho z rodiny, cena šiat ktoré nechcel posledne kúpiť manželke a pod ...
Psychoanalýza ukázala akú má veľkú moc nevedomie, ale dostala sa do slepej uličky, lebo všetko chcela vysvetliť materialisticky. Freud dnes už celkom neplatí, aspoň nám dnes hovorí že ani „nezmysel" nie je nezmyslom, len my sme tak hlúpy, že nevieme nájsť zmysel „nezmyslu". Nevieme to čo je v tme nevedomia racionalizovať a vyniesť von na denné svetlo.
Ak myseľ odráža realitu, nemôže sa stať že by sme mali aj vo fyzickom mozgu niečo čo niekde nemá svoj reálny zdroj. Isteže jestvuje niečo ako pokrivená realita, zdeformovaná pravda o svete. Ale to je niečo úplne iné ako súdenie že - myseľ môže myslieť to čo neexistuje.
Myseľ môže myslieť na to čo neexistuje, ale to čo neexistuje pre slepého je iné ako čo existuje pre vidiaceho. A len v tomto zmysle sa dá vnímať veta uvedená v nadpise. Pre každého existuje niečo iné.
Ľudia si ale nepripustia že by toho videli menej ako iní, že by potom mysleli menej ako iní ... Každý vníma svet podľa svojho založenia a iné založenie nepripustí. Môžem to povedať aj tak že „každý" verí len svojim vnemom a ostatné pokladá sa klam. A práve z toho dôvodu by som aj pripustil vetu „myslím na neexistujúce" za možnú, za pravdivú.
Dá sa myslieť na to čo neexistuje. A oprávnenie na to mi dáva materializmus. Materialisti totiž popierajú myšlienkové smery ktoré by vlastne podľa ich „učenia" ani nemali vzniknúť. Podľa učenia že čo nie je prv v zmysloch, nemôže byť ani v mysli.
V ľudskej spoločnosti má zmysel len to čo sa javí ako také, teda to na čo sú v tej ktorej dobe vzorce a kritériá. No ale zas sme v bezmennej mase bezurčitého chcenia ... Tým som nepovedal nič rovnako ako nehovorí Nič postmodernizmus.
Ak sa ľudstvo dopracovalo k pojmu slobody, prečo slobodu chce hneď zahodiť pod vlajkou postmodernizmu? Sloboda jednotlivca s jeho originálnym myslením sa určite stretáva s Jednotou sveta. Ale to všetko za predpokladu že tu nejaký slobodný jednotlivec jestvuje. Lebo len absolútne slobodná individualita môže povedať, že ak myslíme, myslíme na reálne veci. Ostatní sú obete politiky.
