Keď sa človek nepýta, tak prosto vie, lebo je súčasťou reality. Pýtame sa vždy po niečom mimo nás. – Existuje Boh?- spýta sa niekto? Ja sa však spýtam : - dá sa pýtať na niečo čo nejestvuje?- Môže človeka napadnúť myšlienka ktorá nesúvisí s ničím čo prirodzene jestvuje? Prax ukazuje že nie. Všetko čo myslíme môžu byť síce fantázie, ale poskladané zo známych vecí. Nedá sa myslieť na to čo nejestvuje! Dá sa jedine hľadať stratené, zabudnuté, zakopané ... Nikto tiež nikdy nehľadal to čo by nejakým spôsobom nejestvovalo. Nikto by nestratil to, čo by predtým nemal, či nevidel to. Nikto by si nepamätal sen ak by nesníval a nikto by sa nepokúšal hľadať Krista ak by už niekedy predtým nejakým spôsobom nevnímal jeho prítomnosť.
Vedec skúma hmotu, on ju nehľadá, načo hľadať zrejmé? Od ju len analyzuje. Jeho výskumy pri analyzovaní živých organizmov už zlyhajú. Prečo? Vedec si povie: - no tak pozrime sa aký je to tento živočích za mechanizmus.- Vidí v ňom mechanizmus, verí v mechanizmus, tak má aj také výsledky výskumu. A najlepšie sa taký živočích skúma keď ho usmrtíme, vtedy sa naozaj dopracujeme k záverom už apriórne daným. Chemické procesy v ľudskom organizme sa dajú napodobniť a dajú sa nahradiť aj niektoré orgány. Možno raz napodobnia celé telo človeka, ale čo vedomie? Čo inteligencia? Umelá inteligencia, to sú len bláboly, lebo všetko umelé musíme dopredu programovať, lenže človek dokáže reagovať aj na situácie ktoré sú mu nové, teda simulovať inteligenciu človeka, jeho vedomie, je nemožné.
Každý živý tvor okrem človeka koná jedine akosi spontánne, akoby z „programu“ Nepýta sa, lenže vie? Človek často nevie čo má v danej chvíli robiť, ale premyslí si a koná. Možno niekedy chybuje, ale aj zviera môžeme ľahko oklamať. A to najmä preto, lebo má práve len ten „program“ a len inštinkty. Neuvažuje a nezvažuje, nededukuje, atď ...
Môžeme teda povedať že človek sa vlastne túži dostať do stavu akéhosi nekonania, akéhosi spontánneho jednania. Na východe by takýto stav nazvali meditáciou. Toto poznanie dalo vznik zenu a podobne. Na tom je postavená filozofia napr. Krishnamurtiho.
Môžem teda povedať že človek má so zvieraťom spoločné niektoré inštinkty, ale tiež má v sebe niečo čo tie inštinkty prekonáva a dokonca má schopnosť sebavýchovy. Dnešná veda hovorí že sme produktom evolúcie, a tiež že sme produktom slepej prírody. Lenže ak sa pozriem na ľudskú kultúru, musím povedať že to nie je pravda. Lebo človek má schopnosť sám seba viesť, sám seba poučovať sám seba vychovávať k tomu čo sám chce. A táto schopnosť slobodnej inteligencie sa musela odniekiaľ vziať? Buď ju poprieme a povieme že ju nemáme a znížime sa k zvieratám (čo sa dnes deje), alebo pôvod vlastnej slobodnej inteligencie začneme hľadať.
Bežný človek sa v dennom konaní čerta stará o to čo hovorí dnešná veda. Každý z nás má v sebe vlastný rebríček hodnôt.(iste, na koľko kto ho má) A práve schopnosť vytvoriť si vlastné hodnoty je vlastne novinka pomaly sa objavujúca od Kristovej smrti. Predtým ľuďom akoby prichádzalo všetko z vonku, z chrámov, vodcov, atď. Teraz odraz celého duchovného sveta sa usadil akoby v duši človeka. V sebe každý vníma morálne vzory, alebo aj démonské zvody. Každý sám si môže byť kňazom a pánom.
To že dnes sú ľudia viac humánnejší ako kedysi je v tom že vrastá počet tých ktorí sa stali slobodnými bytosťami a rozhodujú sa na základe vlastného svedomia. Lebo všetko čo prichádza zvonku nám nedá úplnú stabilitu. Možno to ľudia nevedia že tak konajú, ale určite väčšina z nás koná nie ne základe inštinktov, či myslenia ktoré je len sluhom pudov, ale na základe vnútorného nazerania že čo je dobré a čo zlé. Ak niekto namietne že to môžu byť len kultúrne vzorcom ten nech si pripomenie že kultúrne vzorce vytvárajú zas len ľudia ktorí majú väčšiu či menšiu mieru slobody ducha. A dnes, kedy nás do konania toho či hentého nenúti nikto, dnes už nie je namieste hovoriť o nejakej veľkej moci kultúrneho vzorca.
Spoznal som teda sám v sebe prameň, ktorý sa nedá vysvetliť ničím z materiálneho sveta, žiadnou evolúciu, žiadnym behaviorizmom, žiadnou psychológiou. Tak ako sa chce prázdne brucho naplniť, tak ako telo prahne po plodoch zeme ako po pôvodcoch svojho zrodu, tak duša prahne po Duchu ako príčine svojho zrodu. Vedomie si hľadá svojho pána a konečné naplnenie. Je konečne čas pochopiť fakt, že myslenie nevzniká trávením a nie je vedľajším produktom premeny chemických látok, ale že je darom duchovných mocností. Lenže aby si človek myslenie osvojil a aby sa stalo súčasťou jeho Ja, to musel zariadiť až Kristus.
Lebo na to aby bol človek slobodný, musí sa podieľať na tvorení seba samého. Lenže v duchovnom zmysle. Lebo si všimnime, že ak myslenie použijeme len na materiálny účel, sme len rafinované zvery a naháňame svoj vlastný chvost.
