Od Dawkinsa vyšiel podnet aj k ďalšej podobnej teórii, sprvu iba ako žart, ale niektoré významné vedecké kapacity ako filozof Daniel Dennett, biológ Edward Wilson a najmä psychologička Susan Blackmorová sa ho ujali a začali ho vážne rozpracovávať. Spočíva v tom, že idey a vzory správania (tzv. memy) žijú svojím vlastným životom a využívajú človeka ako prostriedok na svoje šírenie. Memy sa množia jednoducho preberaním určitého nápadu inými ľuďmi. Úspešné memy používajú triky, pomocou ktorých nútia svojich hostiteľov, aby ich rozmnožovali. Idea celibátu má napríklad istú výhodu oproti ostatným memom v tom, že kto ju prijme, nemá deti a má viac času na jej rozširovanie. Všetky náboženské náuky sú podľa Blackmorovej len zložité komplexy memov, memplexy, ktorým sa podarilo vytvoriť mimoriadne rafinované stratégie s cieľom presadiť sa na úkor ostatných a reprodukovať sa po celé tisícročia.
Podľa memetiky naše Ja je len memplex, zložitý systém memov. Blackmorová sa chvíľu vo svojej knihe „Teória memov“ zamýšľa nad Ja, ale keďže je materialistka, zavrhuje že vôbec vedomia Ja jestvuje. A z jej strany je to logické. Prečo?
Lebo ak by ateista memetik pripustil v mysli existenciu stáleho Ja, musel by pripustiť že to Ja je tiež len mem a ak by jeho myšlienky boli dôsledné, musela by sa mu zjaviť myšlienka „Ja“ ako memu, ktorý prekoná život v tele hostiteľa, teda – smeroval by k idealizmu.
Takže to že memetika neuznáva existenciu Ja, ide ruka v ruke vôbec so skutočnosťou že Dawkinsovi nasledovníci sú ateisti. A keďže ateista verí len hmotu, je jeho poznaniu adekvátne že v hmote "Ja" nenájde, lebo tam ani nie je. A to ide takto dokola - táto teória je proste fixná idea.
Memetika spolu s jej otcom Dawkinsom však hovorí, že niet žiadneho Ja, žiadneho vedomia, že to čo sa nám javí ako vedomie o sebe, že je to len ilúzia. To mi pripomína dosť silne filozofiu Budhizmu. Teda nič nové, i keď memetici sa ako múdri len tvária ....
Budha tvrdil že život je utrpením, pretože na ňom lipneme. Ale zároveň upokojoval, že to nie naše pravé Ja lipne, ale falošné. (voľne reimpretujem s prihliadnutím na rôzne školy budhizmu, ale verím že podstata ostáva). Adept budhizmu musí nahliadnuť svoje konanie ako falošné, uzrieť svet ako maju – zdanie, a v sebe vidieť avidju – nevedomosť. A potom ako hovoria niektorí dôjde do nirvány, alebo iní – nájde sa vo svojom pravom večnom Ja, či „nad – Ja.“ Duchovný pohľad teda robí rozdiel medzi tým čo ma donucuje konať a tým čo prijmem zo slobodného rozhodnutia. Aj kresťanstvo hovorí vlastne to isté ak hovorí o otročení hriechu na jednej strane a o slobode v Bohu či v Nebeskom kráľovstve (nie je to tá nirvána?) na strane druhej.
Memetika si odporuje sama v sebe. Ak neverí v realitu a možnosť realizovať Ja, objektívneho vedomia, prečo potom sám Dawkins sa vyhlasuje za humanistu a všetci ktorí ho nasledujú tiež? Vari je to konflikt memov? Akú váhu v dnešnom svete môže mať Pravda memetiky? Áno, je to Pravdou, lenže neúplnou a pre duchovne založených zodpoviem aj prečo:
Prevzaté z článku E. Páleša
„Postmoderná veda“
Blackmorová sa domnieva, že pomohla vyriešiť hádanku človeka: človek je vo svojej podstate zložitý memový stroj. Individuálne vedomie - ja - podľa nej neexistuje: „Ja je iba gigantický memplex, najprefíkanejší a najzložitejší zo všetkých memplexov, ktorý vytvoril klamnú predstavu konajúceho subjektu“. Podobne ako evoluční biológovia, ktorí lásku a vznešené city chápu len ako chemický trik génov na riadenie reprodukcie, aj Blackmorová interpretuje zdanlivo samostatne konajúce ja len ako ilúziu memov, hemžiacich sa v našich hlavách, ktoré túžia po rozmnožení.
Spoločný menovateľ týchto teórií je, že v človeku nie je žiaden konajúci a mysliaci subjekt, ale ten sa iba javí. Tzv. človek je iba javisko alebo bojisko cudzích, egoistických a ľudskému osudu celkom ľahostajných síl, ktoré - a to je zaujímavé - konajú kvázi ako samostatne mysliace a plánujúce subjekty s vlastnými cieľmi a túžbami. V monštróznom plánovaní týchto síl je človek iba vedľajší produkt alebo prostriedok na uskutočnenie s ním samým nesúvisiacich cieľov. Prinajlepšom sú to sily, ktoré sú celkom slepé a nemajú nič spoločné s morálnosťou a ľudskosťou. Dawkins: „DNK sa ani nestará, ani nevie. DNK iba existuje. A my tancujeme, ako nám píska“.436
Pozoruhodné kvalitatívne nóvum týchto teórií je, že nejde o vedecké teórie, ale celkom otvorene o pseudoteórie. Je totiž jasné, že gény nemôžu „samoľúbo zmýšľať“, „pretekať sa v zbrojení“, „ašpirovať na nesmrteľnosť“ a pod. Dawkins to nepopiera, ale navrhuje svoju teóriu ako „myšlienkový experiment“ a „presvedčivú osvetľujúcu metaforu“. Na týchto teóriách je niečo také presvedčivé, že ani neprekáža, keď nemôžu byť pravdivé. Prečo? Pretože vyjadrujú okom neviditeľné pravdivé procesy, ktoré sa odohrávajú na skrytých, hlbších rovinách bytia. V duševnej rovine skutočne pôsobia bytosti, ktoré sa usilujú pripraviť človeka o jeho vlastné ja. Z kolektívneho nevedomia spätého s evolučnou históriou našej telesnosti vystupujú podľudské démonické sily, ktoré sa snažia zmocniť vyšších duchovných schopností človeka a podriadiť ich svojim účelom. Inšpirujú celé „izmy“ a svetové hnutia, v ktorých sú obetované milióny ľudských bytostí, len aby sa ľudia oddávali určitým vášňam a z ich krvi sa uvoľňovali étery, na ktorých títo démoni parazitujú, z ktorých žijú. Sci-fi, v ktorých mimozemskí netvori pestujú ľudí účelovo, ako zdroj energie, alebo z nich spravia robotov zbavených vlastnej individuality, sú obrazy, ktoré spisovatelia a scenáristi intuitívne prijali z nadzmyslového sveta. Sú schopné osloviť preto, lebo im tu z podvedomia divákov a čitateľov vystupuje v ústrety pocit, že sú nejakým spôsobom v našich životoch pravdivé.
Pseudoteórie postmoderných vedcov nie sú nepravdivé: za genetickou replikáciou aj za nižšími mentálnymi a emocionálnymi procesmi v človeku stoja inteligencie, ktoré sledujú svoje vlastné ciele. Táto veda však nechce nič vedieť o tom, že človek nie je totožný iba s telesnosťou a svojím nižším duševnom, ale že má vyššiu, nad to vznešenejšiu podstatu; že tu pôsobia aj iné sily, reprezentantom ktorých je pre nás Kristus, ktorým ide o záchranu ľudskej individuality. Postmoderná veda je inšpiráciou Antikrista, slnečného démona, ktorý už v modernej vede pôsobil z pozadia cez ducha materializmu, Ahrimana-Mamona, ale v postmoderne po prvýkrát vystupuje celkom otvorene. Čo táto veda hlása, sú ciele démonických bytostí; je to polopravda, ktorá potvrdzuje démonický poriadok sveta. Namiesto aby v takých procesoch, ktoré odľudšťujú človeka, videli nešťastie, hrozbu, tragickú alternatívu, povyšujú ich na zákonitú a nevyhnutnú skutočnosť. Až ľudia nebudú schopní ani inak myslieť o sebe - pretože to a ono bude „vedecky dokázané“ - odreže ich tento spôsob myslenia celkom od ich vlastných vyšších síl a nebudú schopní ani žiadnu inú alternatívu vlastnej budúcnosti uskutočniť. Arcidémon Slnka si v tejto vede pripravuje mentálnu pôdu na uskutočnenie svojich cieľov.
