Niekedy sme Ňufi vypúšťali, aby si poskackala po obývačke. Samozrejme sme dávali pozor, veď neexistovala el.šnúra, ktorú by nezahryzla, alebo neprehryzla. Alebo iné rôzne káble. Dcérin prerušený odposluch hudby, moje nervy, že pripojenie na internet je prerušené.
Naučila sa skákať na gauč a aj do kresla hneď vedľa mňa. Len som tľapol dlaňou do kresla a ona skočila. A potom svojim drobným jazýčkom oceňovala naše priateľstvo. Olizovala mi ruku ako pes.
Až prišiel do nášho bytu naozaj pes. Šteniatko Quirino. Prv tu bol zas len hnev a to veľký, ale potom nové starosti a tak Ňufi zostala akosi bokom. Už ju takmer nik nepohladil, nevybral von z klietky, ledva sme stíhali meniť jej zahnívajúcu podstielku. Stredobodom záujmu bol už len Quirino. Trocha som si to uvedomoval a keď som jej menil seno, poláskal som ju, dal jej obľúbené jabĺčko, ale už len zriedka ... Ňufi mala jabĺčka rada, a kým tu nebol Quirino, rád som ju jabĺčkami kŕmil, lebo ma tešilo ako je za nimi divá.
Stalo sa to asi niekedy v Apríli. Vonku bola tma a manželka sa pýtala, či som dal Ňufke sena. Vtedy bola na balkóne. Keď som jej ho dával, nebolo počuť žiaden pohyb. Smutné tušenie ...
Ráno ešte za tmy som ju zabalil do igelitovej tašky a prikryl. Bol piatok a dcéra sa mohla vrátiť z nemocnice po mononukleóze, nebolo to isté, ale nechcel som aby ju takto videla. Ňufi zomrela, keď dcéra nebola doma a neskôr sa mi zdôverila, že toho sa bála, že raz zdochne a ona ju uvidí nehybnú a bez života.
Na Apríl bolo pekné počasie a keď som prišiel domov z práce, svoju smutnú prácu som urobil v parku za kostolom. Od západu slnko mierilo na puky ožívajúcich stromov, park omladol a mladol ďalej aj keď sa schyľovalo k večeru. S rýľom na pleci a mŕtvou Ňufkou vo vaku som hľadal pekné miesto.
Zakopal som ju medzi štyrmi stromami, hoci prv som svoj výber ľutoval. Korene. Sekal som ako blázon, mládež opodiaľ na lavičke sledovala môj boj s koreňmi. Nakoniec som urobil kompromis, do nie veľmi hlbokého hrobčeka som uložil Ňufku tak, že som ju vsunul ešte pod hrubý koreň. To by malo stačiť.
Za mnou na nábreží Laborca som si všimol trs fialiek. Zabodol som pod ne rýľ a dokončil náhrobok našej Ňufi. Dcéru nakoniec pustili z nemocnice až v nedeľu.
Keď venčím Qurina v parku a ideme po nábreží na hranici parku, kde je poblízku aj Ňufkin hrobček, spomeniem si na ňu a na to všetko čo bolo kým ona žila. Rodinné udalosti, rodinné šťastie. A je mi ľúto toho prerušenia lásky, ktoré sa jej zrazu po príchode psa nedostávalo. Možno Ňufka umrela na deficit lásky, pohladení, na nedostatok záujmu o ňu ...
V Kauflande mávajú akcie na králiky, ale nechcem sa baviť o tom, či to mäso ešte niekedy zjem. Ňufi bola proste v podstate len potravou pre ľudí. Ľutovať zajačika? Ľutujme seba, že my nepohladíme svojich blízkych, ak to oni potrebujú a oni to potrebujú!
A tak tam, kde je pochovaná Ňufi, kde som v posledných lúčoch Aprílového slnka posadil fialky na jej hrobček stojí vždy keď opodiaľ prechádzam jedna otázka: "pohladil som dnes tých, ktorých som mal rád? Hoci slovom, skutkom, myšlienkou ......."
Toto je odkaz zajačika - našej Ňufi ....
