Aký má účel láska? Rozmnožovať sa totiž dá aj bez nej a spolupatričnosť sa dá vynútiť aj inak. Možno každý zažil lásku ktorá sa nikdy nenaplnila a predsa bola tak nádherná že spomienka na ňu žije v duši aj desaťročia. Platonická láska ktorou sexuchtiví pohŕdajú nikdy nebola braná vážne a pritom často rozžiari dušu viac ako tá "naplnená", po ktorej často príde vytriezvenie.
Aký má účel platonická láska? Dívame sa na objekt svojej náklonnosti a tento pohľad nás sám o sebe uspokojuje. Túžime po blízkosti osoby ktorú tajne milujeme, ale ak sme od nej ďaleko, stačí len pomyslenie na ňu a sme zrazu v siedmom nebi.
Veľmi mi to pripomína obrazy z duchovného sveta, ako napríklad keď apoštol Matúš spomína ako "anjeli neustále hľadia na tvár Otca, ktorý je v nebesiach". Áno, už len pohľad na vysokú bytosť, na ideál, vyživuje bytosti vôkol nej. Kto na niečo s úctou hľadí, tak tomu aj patrí. (zemplínsky hľadí = "patri") Podobne ako čo človek "po-slúcha", tomu aj pri-slúcha.
Nemôžem sa ubrániť pocitu, že objekt našej platonickej lásky je pre nás akoby symbolom, ako "ikonou" zobrazujúcou večný ideál Božstva a v prípade dievčiny v skutočnosti za jej nádhernou tvárou vnímame tú bytosť, ktorú cirkev nazýva Matka Božia. No ale čo s naplnením takejto lásky k ideálu tu na hmotnej Zemi? Táto láska môže povznášať, môže nám dať veľa síl pre pozemské záležitosti, ale iný zmysel v našich životoch vlastne ani nemá.
Poznáme, alebo sme počuli o zvyčajnom procese ktorý sa deje s našou láskou ktorá začala kedysi dávno ako platonická. Hovorí sa, že láska vyprchá a príde bežný život. Áno, neúčelné zaľúbenie sa u mnohých končí praktickými starosťami manželstva. Tak viďme to naplnenie lásky v počatom dieťati ako sa mnohokrát končí. Prišiel účel, človek by sa mal tešiť že konečne roky bláznivosti sú za ním a prišli dni racionálneho usporiadania si života. Ale s nimi príde často aj prázdnota z toho že ideál, a s ním aj láska je preč.
A tak príde ten klasický príbeh, v dnešnom svete tak moderný o mužovi a niekde aj o žene, ktorí hľadajú starú lásku mimo manželstva. Príde nevera zo smädu po ideále, lebo duša proste neustále túži po svojom zdroji ktorý predsa nie je z tohto sveta. Dnes mnohí zistia až príliš skoro po svadbe že sa už nemilujú a to sa deje preto, lebo dnes každý ideálom pohŕda, všetci veria iba v telo. A tak majú len to, v čo veria.
Človek smädný po láske ktorý nevie ze láska nie je z tohto sveta sa vrhá od tela k telu a možno aj pri nejakom zakotví do smrti, ale to skôr preto lebo je už unavený, nie preto lebo sa ustálil, lebo sa vzchopil k poznaniu že partner je mu bránou k ideálu vo svete ducha a že údelom ich oboch je vzájomne si napomáhať k dokonalosti. Nikto nie je dokonalý, nikdy nenájdeme k sebe dokonalý protipól, môžme nájsť len hriešnikov ako sme sami a skrz lásku si navzájom pomáhať k rastu. Len zbabelec uteká od tohto svojho životného údelu.
Ľudia, hlavne ateisti majú taký názor že by sa malo v živote pestovať len to praktické. Nenachádzajú žiaden zmysel v náboženských rituáloch, lebo to podľa nich nemá pre život žiaden zmysel. A pritom tí istí sú najšťastnejší práve len vtedy ak robia veci ohľadne zmyslu rovnaké ako veriaci. Tak ako to je?
Nedávno sa objavila správa že vedci vytvorili umelé spermie a mnohí sa vytešovali že postupne sex už nebude mať s rozmožovaním nič spoločné, bude len pre potešenie. Aký má účel pre život potešenie? Jedno potešenie, t.j. potešenie z duchovného naplnenia budeme odsudzovať a druhé budeme vítať snáď len preto lebo ide o potešenie telesné?
Platonická láska v pôvodnom význame je vlastne duchovná láska oprostená zmyslenosti a hoci sa deje medzi dvoma pohlaviami, ona pohlavnosť prekonáva, zduchovňuje pohlavnosť. A keď ju znovuobjavíme po partnerských krízach, zistíme že nemilujeme partnera len pre jeho ženskosť či mužnosť, ale začíname v ňom milovať Človeka, Dušu, Ducha.
Láske ktorá povznáša k duchu ako ju vystihol Platón je vlastný "kultus" a ten robí človeka človekom. Kultus - kultúra nás odlišuje od zvierat a to je v podstate technológia ako sa z "prachu" Zeme pozdvihnúť k Duchu.
