Najpovolanejšími na oživovanie historickej pamäti a odkrývanie faktov sú v prvom rade historici. Ich objektivita by sa mala zvyšovať odstupom nielen v časovo-priestorových súradniciach, ale aj nezaťaženosťou ideologickými nánosmi. K takýmto historikom s určitosťou patrí aj Timothy Snyder (1969), zástupca strednej generácie anglosaských historikov. Snyder sa špecializuje na dejiny strednej a východnej Európy, pravidelne publikuje eseje v časopisoch The New York Review of Books, Christian Science Monitor či Tygodnik Powszechny a jednému krvou presiaknutému územiu venoval celú monografiu s názvom Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom.
Viacerí odborníci označili Krvavé územie za jednu z najdôležitejších kníh o zlomových udalostiach 20. storočia. Dielo získalo od vydania viaceré prestížne ocenenia a v štyroch krajinách figurovalo na prvej priečke rebríčka bestsellerov literatúry faktu. Neprekvapuje, že okrem prekladov do najväčších svetových jazykov, kniha medzičasom vyšla vo všetkých jazykoch, ktorými sa dnes hovorí na niekdajšom krvavom území a v týchto jesenných dňoch sa na knižné pulty dostal aj jej slovenský preklad.
Snyder konkrétne krvavé územie vymedzuje uprostred Európy, kde v určitom časovom ohraničení, dva vzájomne antagonistické, no v konečnom dôsledku veľmi podobné režimy, zavraždili niekoľko miliónov ľudí. Toto územie sa podľa autora rozprestiera od stredného Poľska po západné Rusko cez Ukrajinu, Bielorusko a pobaltské štáty. V rokoch silnejúceho národného socializmu a stalinizmu (1933-38), spoločnej nemecko-sovietskej okupácie Poľska (1939-41) a neskoršej nemecko-sovietskej vojny (1941-45), tento región postihlo jedno z najhroznejších masových vyvražďovaní v dejinách ľudstva.
Jeho obeťami sa stali príslušníci rôznych etník, pričom nešlo vždy iba o pôvodné obyvateľstvo regiónu. Za dvanásť takto vymedzených rokov bolo podľa Snydera vyvraždených až 14 miliónov ľudí, pričom tento počet vlastne nezahŕňa vojakov v aktívnej službe. V absolútnej väčšine išlo o civilistov, ženy, deti a starých ľudí. Obeťami boli Bielorusi, Ukrajinci, Poliaci, Rusi, obyvatelia pobaltských republík, milióny Židov a to nielen autochtónnych, ale aj pozvážaných na krvavé územie z Maďarska, Česka, Slovenska, Francúzska, Holandska, Grécka, Belgicka, Juhoslávie, Talianska a Nórska. Je známe, že z väčšej časti vinu nesú nacisti, no celú tretinu takto vyvraždených na krvavom území však možno pripísať na vrub Sovietom.
Snyder popisuje predmetné územie z viacerých uhlov, pričom práve jeho jednotlivé atribúty sa pod jeho tragickosť priamo podpísali. Práve na tomto území žila totižto väčšina európskych Židov, práve tu došlo k prieniku Hitlerových a Stalinových plánov. Práve na tomto priestore operovali boľševici, Červená armáda a aj Wehrmacht, pričom svoje sily tu sústreďovali nielen sovietska NKVD, ale aj nemecké jednotky SS a vyhladzovacie komandá. Predstavu o tomto území však robí ešte desivejšou fakt, že z východu a aj zo západu ho lemovali nemecké a sovietske koncentračné tábory (GULAGY).
Unikátnou je Snyderova štúdia aj v tom, že neponúka izolovaný pohľad na dejiny tohto krvavého územia. Práve naopak, precízne syntetizuje židovské, východoeurópske dejiny s tými európskymi a históriou konkrétnych štátov. Popritom premosťuje nacistický a sovietsky komunistický režim. Venuje sa obetiam aj vrahom, pričom sa zameriava na oba póly, porovnávajúc ideologické plány a hľadá aj styčné body a priesečník vražedných ideológií.
Podľa amerického historika boli takými priesečníkmi hlavne projekcia a označovanie nepriateľov. Kým v prípade boľševikov to boli vyššie vrstvy a kulaci, v prípade nacistov to neboli kapitalistickí imperialisti, ale konkrétne židovské etnikum. Nacisti nevideli problém modernej spoločnosti v nazhromaždení majetku a v dominancii jednej triedy, ale v židovskom sprisahaní, ktoré vraj stálo nielen za finančným kapitalizmom, ale aj komunizmom. Predmetné krvavé územie bolo tak pre nacistov jedným z hlavných terčov ich ideológie.
* Snyder vôbec nepopiera židovskú etnicitu mnohých boľševikov a príslušníkov NKVD. Nebolo to však nič mimoriadne, keďže východná Európa bola územím s najhustejším židovským osídlením v Európe. Samotný Sovietsky zväz bol multietnickým štátom a v čase veľkého sovietského teroru, ktorý bol namierený aj voči sovietskym národnostiam, mali mnohí dôstojníci okrem židovského pôvodu, aj lotyšskú, poľskú alebo nemeckú národnosť. Každopádne z boľševického teroru profitovali najmä Rusi, ktorí sa postupne stávali nadpriemerne zastúpenou skupinou obyvateľstva vo všetkých vrcholných funkciách a vedúce úlohy vykonávali zo Stalinovho pohľadu aj tzv. jeho ľudia, teda Gruzínci.
Napriek mnohým odlišnostiam však Hitler a Stalin našli ešte jeden priesečník, a tou bola pôda. Práve kvôli pôde a poľnohospodárskym potravinovým zdrojom rozpútal Stalin na krvavom území jeden z najväčších a najdesivejších programov sociálneho inžinierstva s množstvom obetí. Stalinova kolektivizácia a rekvirovanie ukrajinského obilia v prospech industrializácie spôsobili, že na sovietskej Ukrajine v dôsledku hladomoru zahynulo najmenej 3,3 milióna sovietskych občanov.
V roku 1937 potom Stalin rozpútal na svojom území triedny teror, hoci v tomto roku už nemusel čeliť žiadnej politickej opozícii. Na dvadsiate výročie VOSR počas prípitku vraj povedal: „Neľútostne zničíme každého, kto činmi či myšlienkami, áno aj myšlienkami ohrozuje jednotu socialistického štátu! Pripíjam na úplné zničenie všetkých nepriateľov a ich rodinných príslušníkov!" .
Aj keď boľševici v intenciách marxizmu hlásali internacionalizmus, ich násilný teror prekračoval proklamovaný triedny boj. Vnútorná vojna sa zameriavala aj na sovietske národnosti. Obeťami masového vyvražďovanie sa tak postupne stali Ukrajinci, Poliaci, Bielorusi, sovietski Nemci, Židia a aj iné národy na východ od pohoria Ural. Snyder dokonca tvrdí, že v druhej polovici 30. rokov 20. storočia neboli v Európe najprenasledovanejšou národnostnou menšinou nemeckí Židia (400 000), ale sovietski Poliaci (600 000), ktorých genocída sa začala vlastne už pred druhou svetovou vojnou.
Za priestor svojho experimentu si krvavé územie vybral aj Hitler, pričom sa tiež od začiatku zameriaval na zaujatie pôdy a potravinových zdrojov. Nemecká poľnohospodárska politika sa však nemala vyriešiť v hraniciach Nemecka, ale mimo nich, a to odobratím pôdy poľským, ukrajinským a ruským roľníkom. Kolonizačný projekt Lebensraum si tak pre Hitlera vyžadoval likvidáciu, vyhladovanie, asimiláciu, deportácie a zotročenie tam žijúceho obyvateľstva.
Okrem toho sa časť krvavého územia mala stať akousi európskou židovskou rezerváciou. No Hitlerov antisemitizmus sa však dynamicky radikalizoval a už začiatkom roku 1939 otvorene vyhlasoval vykynoženie židovskej rasy v Európe. Keď však Hitler v januári 1939 prednášal svoju rasistickú víziu v nemeckom parlamente, 98 % európskych Židov žilo mimo hraníc Nemecka, väčšina práve v Poľsku a v západnej časti ZSSR.
Po útoku na Poľsko a hanebnom pakte o neútočení (Molotov - Ribbentrop) sa tak začala nová kapitola krvavého územia. Obe strany uplatnili na dobytých územiach svoju vlastnú a v podstate rovnakú politiku masového vraždenia, aj keď nacisti postupne začali prekonávať aj tie najdesivejšie scenáre genocídy.
Z hľadiska chronológie Snyderových dejín krvavého územia je čitateľ v tomto momente v polovici opisovaného času, no zároveň asi len v tretine knižného textu. A hoci sa už počet obetí po 100 stranách hutného textu ráta na milióny, vyvražďovanie stále nemá konca. Naopak, prerástlo ešte do obludnejších rozmerov, keďže územie nemeckého Generálneho gouvernementu sa stalo tým najtemnejším miestom ľudských dejín, kde sa nemecká precíznosť pretavila do priemyselného zabíjania s cieľom dosiahnuť konečné riešenia.
Ak pred inváziou do Poľska Hitler vojenským veliteľom rozkázal, aby svoje „srdcia ohradili voči súcitu", tak po útoku na ZSSR a spustení apokalypsy holokaustu museli nacisti zabudnúť, že vôbec nejaké srdcia mali. Hoci udalosti z tohto obdobia sú mnohým ľuďom známe minimálne zo školských lavíc, Snyder aj v týchto kapitolách odhaľuje mnoho nových faktov a pohľadov na danú problematiku, pričom svedectvá o zverstvách, dokonca aj tesne po porážke nacizmu, podporované množstvom citácií z historických prameňov, prekvapia aj skúsenejšieho znalca histórie 20. storočia.
Dielo Krvavé územie sa totižto opiera aj o autorovu schopnosť nepateticky, cez množstvo epizodických postáv vrátiť aspoň niektorým z týchto miliónov zavraždených tvár a hlas. Výsledkom je originálna kniha, ktorá nás núti nanovo preskúmať najväčšiu tragédiu v európskych dejinách a nanovo premýšľať o našej minulosti.
Podľa Snydera možno práve toto je zmyslom skúmania dejín, ktorý stojí niekde medzi záznamom o mŕtvych a jeho stálym prehodnocovaním a bádaním. Je našou nutnosťou neustále sa zaoberať nacizmom a boľševizmom (komunizmom), pretože ak to odmietneme, padneme do ich ideologickej morálnej pasce, v ktorej sa samotná ideológia stáva "moralizujúcim" nástrojom na obhajobu a vysvetľovanie masového vraždenia a etnického násilia.
Timothy Snyder navštívi Stredoeurópske fórum v Bratislave, kde bude 16. novembra 2013 diskutovať o svojej knihe Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom.
