Je prosto ako lavór s teplou vodou, v ktorom si chce človek po ťažkom dni zmáčať unavené nohy. Domnieva sa, že vody v lavóre je tak akurát, no skutočnosť ukáže, že po ponorení nôh, voda preteká cez okraj. Presne tak sa prelieva aj príbeh Pantera v podzemí. Neponúka len lyrické rozprávanie, núti premýšľať a vzbudzuje záujem o ďalšie informácie, a to aj historicko-politického charakteru.
Dej novely je vsadený do historického obdobia po druhej svetovej vojne, keď britská vláda na palestínskom mandátnom území realizovala politiku, ktorá bola na míle vzdialená od jej pôvodných prísľubov ešte z roku 1917. Vtedy Veľká Británia ako jediná veľmoc dala v tzv. Balfourovej deklarácii prísľub na vytvorenie židovskej domoviny v Palestíne. Svoje pôvodné plány však zmenila v roku 1939, pričom prostredníctvom tzv. Bielej knihy načrtla novú koncepciu, ktorá so vznikom židovského štátu s prevahou židovského obyvateľstva vlastne ani nepočítala.
Bola to reakcia na arabské nepokoje, ktoré vyvolávalo ilegálne prisťahovalectvo európskych Židov a zakladanie židovských osád a kibucov na palestínskom území. Veľká Británia si prosto nechcela znepriateliť arabský svet, a to hlavne kvôli zdrojom nafty, tak potrebnej pre britský priemysel. Britská správa preto aj počas druhej svetovej vojny tvrdo bránila prílevu nových židovských prisťahovalcov do zasľúbenej zeme. Jej represívne protižidovské zásahy v Palestíne však vyvolávali odpor sionistických skupín, formujúcich sa do odbojového hnutia.
Rozprávačom príbehu je dvanásťročný chlapec, prezývaný Profko a dej rozprávania je zasadený do roku 1947, ktorý je posledným rokom britskej mandátnej správy v Palestíne. Malý Profko vyrastá uprostred boja o nezávislosť svojho ľudu a podľa vzoru dospelých odbojárov si s kamarátmi tiež založí podzemné hnutie odporu, ktoré chlapci nazvú Sloboda alebo smrť. Profko si samého seba predstavuje ako pantera, čakajúceho na príležitosť, aby zaútočil na nenávidených „okupantov".
Raz v noci poruší zákaz vychádzania a zatkne ho britská polícia. Táto trpká skúsenosť je však zároveň základom jeho priateľstva s britským seržantom Dunlopom, ktorý je obdivovateľom židovskej kultúry. Ten počas nočného stretnutia uzavrie s malým židovským chlapcom obchod, založený na výmene vedomostí. Brit sa chce zdokonaliť v hebrejčine a na oplátku ponúka Profkovi konverzačné cvičenia v angličtine. Chlapec si stretnutia s britským vojakom ospravedlňuje ako špionážnu činnosť, jeho kamaráti to však vnímajú ako zradu, čo verejne vyjadria na múre jeho domu nápisom: PROFKO BOGED ŠAFEL - Profko je podlý zradca.
Kniha sa od tohto momentu stáva akousi kompiláciou krátkych úvah o priateľstve, zrade, vine a odpúšťaní. Na skutočne malom priestore však okrem toho vzniká lyrický text vyrovnávajúci sa s minulosťou, načrtávajúci zároveň aj kontúry vysnenej budúcnosti. V texte sa prelínajú roviny minulosti a prítomnosti, ktoré reprezentujú dve generácie.
Staršiu generáciu predstavujú prisťahovalci - rodičia, prinášajúci si do novej domoviny historické skúsenosti s európskym antisemitizmom. Tvoria ju aj ľudia s reálnou skúsenosťou s holokaustom, preživší a ešte dlho sa prihovárajúci aj ľuďom, členom rodiny, ktorí to šťastie nemali. A potom je tu generácia detí, do ktorej rodičia vkladajú všetky nádeje, spojené aj so vznikom nového štátu. Generácia, navonok možno bezstarostná, no časom konfrontovaná nielen s novou izraelskou budúcnosťou, ale aj minulosťou svojich predkov.
Aj Profko sa zaujíma o východoeurópske skúsenosti a spomienky svojich rodičov. V novovznikajúcej domovine hľadá odpovede na mnohé otázky, na ktoré sa mu vzdelaný, racionálny otec a čistou etikou a emóciami vybavená matka, snažia primerane veku odpovedať.
„V Poľsku nás nenávideli, pretože sme boli iní, pretože sme boli cudzí, rozprávali sme, obliekali sa a jedli ináč ako všetci ostatní naokolo. Ale o niekoľko kilometrov ďalej za hranicami v Nemecku, nás nenávideli z opačného dôvodu; v Nemecku sme rozprávali, obliekali sa, jedli a správali sa presne takto ako všetci ostatní. Preto antisemiti vraveli: Len pozrite, ako sa medzi nás votreli, áno, je to tak, už ani nepoznáte kto je a kto nie je Žid. To je náš osud, dôvody na nenávisť sa menia, ale nenávisť sama osebe pretrváva".
Takto odpovedá otec na synovu otázku týkajúcu sa koreňov európskeho antisemitizmu. Keď však príde reč na odpustenie, zdržanlivejšieho otca dopĺňa matka slovami, že aj napriek všetkému zlému je nutné odpúšťať, pretože neodpustiť, je ako nechať sa rozožierať jedom.
Amos Oz (1939) vo svojej próze zaručene čerpá aj z vlastných skúseností a spomienok. Pochádza totižto z rodiny východoeurópskych prisťahovalcov. Ako pätnásťročný vstúpil do kibucu Chulda, kde žil až do roku 1986. Aj preto je jeho novela autentická a ponúka na malom priestore dejiny vzniku štátu Izrael, poľudštené spomienkami detského pozorovateľa.
Amos Oz: Panter v podzemí, Vydavateľstvo: Slovart, 2014, Preklad: Katarína Karovičová
