Niekedy je to len záblesk, asociácia, vidina, vôňa a niekedy je to spomienka dlhá ako krátkometrážny film. Scenár ich príchodu však nebol rovnaký. Určite by som sa o týchto pocitoch vyjadril skôr, ale vtedy som sa ešte písaniu blogov nevenoval. Tak to robím teraz, s odstupom času. Dnes krátko o prvom pôrode v našej mladej rodine.
Tak v prvom rade, môj veľký obdiv aj po niekoľkých rokoch patrí mojej manželke. Vtedy som jej nemohol byť skutočnou oporou, a ani ako sa hovorí na osoh. Nie však vlastnou vinou. Vykonával som povinnú službu vlasti. Vinu som mal možno iba v tom, že som si nedokázal vybaviť modrú knižku ako plno mojich rovesníkov. A tak som bol nútený byť manželom a budúcim otcom na diaľku. Jedinými možnosťami na kontakt, s na pôrod sa pripravujúcou prvorodičkou, boli posádkový telefónny automat a pár opušťákov. Rastúce bruško som tak hladil maximálne dvakrát do mesiaca (v tom najlepšom prípade). Aj to ma však stálo veľa prosíkania, služieb konania, často zuby zatínania a do jazyka zahrýzania.
Tak si moja polovička musela aj samotný pôrod sama zorganizovať (nápomocná jej bola aspoň moja sestra, ktorá jej robila tesne pre pôrodom spoločnosť). Ja som sa v tom čase hral nedobrovoľne na vojakov, vrhal som sa do seče na bodáky s imaginárnymi nepriateľmi. Paradoxne aj v deň pôrodu (resp. v noci) som mal službu tzv. dozorného na vchode. Kým som dozoroval, na svet sa už niekoľko hodín drala naša prvorodená. Po prebdenej noci (po vartovačke), netušiac, že obe to už majú za sebou (manželka aj dcérka), som ráno zodvihol slúchadlo služobného drnčiaceho telefónu. Bol to vôbec prvý ranný telefonát smerujúci do areálu kasární. Predstavujúc sa hodnosťou a číslom útvaru (ako hovorili pravidlá), som bol okamžite pripravený prepojiť telefonujúceho z druhej strany. Na moje prekvapenie sa však zo slúchadla ozval ženský hlas, pripomínajúci mi niekoho z rodiny. Bola to moja sestra, kričiaca do slúchadla : „máš dcéru, máš dcéru" a k tomu čísla udávajúce výšku (resp. dĺžku) a váhu (tie si však už nepamätám). Zostal som ako v tranze, neschopný myslieť, len som niečo bľabotal s bolestivou hrčou v krku do slúchadla. Prevzal som pár neosobných gratulácií od "spolubojovníkov" a to boli asi všetky možnosti ako sa podeliť o túto radostnú správu. Chcel som zakričať z plného hrdla, na celý svet: "mám dcéru!", ale strach mi to v tom momente nedovolil.
Priebeh zvyšku služby si dodnes nepamätám, čakal som len na čas jej ukončenia. Keď nastala tá hodina, urýchlene som si vybavil zo zákona prislúchajúci deň voľna a cestovný príkaz na cestu domov (resp. pôrodnice). Tam ma už čakala žena stotožnená s novou rolou matky. Stretnutie sprevádzali slzy dojatia a šťastia a obdivné pohľady na malý voňavý balíček, uskutočňujúci svoj prvý spokojný pozemský spánok. V tento deň som sa stal otcom, no de facto tak tomu bolo až po mesiaci a pol. Presne toľko trvalo armádnej byrokracii, kým uznala, že moje miesto je niekde inde, a že naše niekoľkomesačné maskáčové manželstvo sa nevydarilo a je čas rozlúčiť sa. Odvtedy už prešlo skoro 10 rokov a v polovici tejto dekády prišiel na svet ešte jeden voňavý balíček, na príchod ktorého som sa však už riadne pripravil.
