Po príchode do práce, ešte nestihnem zložiť ani tašku a zapnúť počítač, a už mi položí záludnú, ale pritom legitímnu otázku, ktorej variácie zaznejú v priebehu doobedia ešte niekoľkokrát.
„Oci tak tu zarábaš peniažky, aby si mi mohol kúpiť hračky?" Ja sucho odpovedám, že áno, že toto je to miesto. Na vysvetlenie musím uviesť, že potrebou zarábať peniaze, presviedčame malú škôlkarku o tom, že práve preto musí chodiť do škôlky, aby sme my zarábali peniažky, aby sme mali všetci spoločne kde bývať, aby sme mali čo papať a aby sme si mohli všeličo kúpiť, samozrejme hlavne hračky. Aj preto bola jej otázka legitímna, len si overovala nami deklarované teórie.
Prečítam prvé ranné maily, zaostrujem na monitor počítača a z jej pusinky padne ďalšia otázka. „A oci ako zarábaš peniažky v tejto robote?". Veku primeraným spôsobom jej vysvetľujem, že tu musím stráviť nejaký čas podobne ako ona v škôlke a počas celého toho času, musím trocha rozmýšľať a robiť svoju robotu.
Po mojej odpovedi pokračuje v naplánovanej hre, trocha kreslí, pozerá animovanú rozprávku na notebooku a jej dej zajedá lekvárovou šiškou.
Ja medzitým vybavím nejaký telefonát a len čo zložím slúchadlo, ona sa znova opýta: „Ocko a už si dnes zarobil nejaké peniažky?". Ja odpovedám, že ešte nie, že ešte budem trocha niečo organizovať, trocha niečo riešiť, niečo budem musieť napísať, že ešte budem asi niekde telefonovať, s niekým sa budem musieť stretnúť a trocha úradovať. S odpoveďou sa uspokojila, niečo si opäť nakreslila a oživila pár nabalených plyšákov krásnymi dialógmi.
No po určitom čase a asi po jej presvedčení, že moja práca je strašne nudná a ona stále nevidí tie pre život potrebné peniažky, sa ma opýta: „Oci a teraz si už zarobil peniažky?". Ja len lakonicky odpovedám: „Ešte nie". Na to sa ona nadýchne a spustí: „Tak si trocha oddýchni a potom ich už konečne urob!".
