„Ty si zlatá a to si sa naučila sama?" Úmyselne ju s manželkou k písaniu nepriúčame, lebo staršej dcérke bola znalosť písma už v predškolskom veku, v škole skôr príťažou.
„Mhh", prikyvuje.
Obdivujeme prvé písmenká, ktoré sú normálne čitateľné. Aj medzery medzi písmenkami sú prijateľné, aj keď nie úplne rovnaké. Na rúčke vystupuje skutočné významové slovo, asi jedno z najbežnejších a najčastejšie používaných v našej rodine.
„Len ti tam chýba jedno písmenko."
„ Aké?"
„ No chýba ti tam jedno A, aha tu. Tu medzi týmto a týmto písmenkom."
„ Dobre idem to opraviť", zlieza z pohovky a stráca sa v útrobách detskej izby. Po krátkom spelovaní ozývajúceho sa z izbičky, sa vráti späť a vystavuje na obdiv opravený nápis na chrbte ruky, a hláskuje písmenko po písmenku:
T A M A R K A.
Slovíčko ešte vylepšuje asymetrickým srdiečkom.
„A prečo si vôbec píšeš po rukách?", pýtame sa.A ona odpovedá, s miernym hnevom prameniacim z nášho nepochopenia: „ jáj, však viete, že všetko čo je moje, čo mám rada a nechcem to stratiť treba podpísať, veď to robíme aj s vecami, ktoré nosím do škôlky. A tiež chcem, aby to vedeli aj cudzí ľudia."
