Podľa vzoru predkov som aj ja s holením začal už vtedy, keď sa stačilo postaviť do prievanu. Myslel som si, že holenie robí z chlapca muža. Aj som bol varovaný, že načo tak skoro, že raz to budem ľutovať, ale nepočúval som. Zvíťazila rodinná tradícia. V našej rodine totižto skutočne nebolo fúzatých mužov, teda až na jedného, ktorý bol bratom môjho starého otca. Ten prekvapivo fúzy mal, asi aj preto sme ho volali strýko Jožko fúzatý. Ten však okrem vlastníctva fúzov pod nosom, disponoval aj váženou funkciou. Možno aj preto som sa začal zaoberať otázkou, či majú fúzy vplyv na spoločenské postavenie. Neukrývajú fúzači vo svojich prednostiach silu ako biblický Samson vo vlasoch?
Holenie zo mňa samozrejme muža neurobilo, a neučinila tak ani povinná vojenská služba. Tam som si mimochodom tiež uvedomil, že velitelia sa radi pýšia fúzami. Hoci pri každom rannom nástupe kontrolovali dokonalosť oholenia svojich podriadených, sami si pestovali fúzy rôznej kvality. Náš kapitán ich mal napríklad riedke ako mihalnice veľryby, zato sebavedomie mal veľké ako vorvaň samotný. Keď zavelil „Pozor!", jeho fúzy sa rozhýbali ako klepietko raka. Bál som sa tých jeho pohyblivých fičúrskych bajúzov, ešte viac ako jeho funkcie a hodnosti, hoci to bol človek priamy, pomenúvajúci veci vždy pravými menami, napríklad "drátený drát".
Toto však boli iba malé ryby, síce také fúzaté, ale skutočné sumce sa predsa preháňali a stále preháňajú vo väčších rybníkoch. Keď opomenieme všetkých tých rozzúrených vojvodcov a diktátorov veľkých dejinných vôd a prizrieme sa len tej našej mláke, zahľadíme sa do fúzatej tváre prezidenta, predsedu parlamentu, generálnym prokurátorom, niekoľkým ministrom a aj predsedovi najvyššieho súdnictva. Po fúzatom expremiérovi síce máme nahladko oholeného predsedu vlády, ale ten má zase svaly a silu v rukách.
Preto uvažujem. Keby mali všetci mužskí členovia nášho rodu fúzy, mohli sme byť aj my rodinou funkcionárov, námestníkov, sudcov, veliteľov alebo politikov? Veď fúzy v kombinácii s titulom JUDr. alebo aspoň s doktorátom v oblasti sociálnej práce, sa ukazujú ako mocenská a funkčná výhoda. Priznám sa, že raz som sa aj ja pokúšal zapustiť vlastné bajúze. Chcelo to však veľa sebazaprenia, pretože vôľa po holení zdedená po predkoch, bola silná ako magnetické pole Zeme. Počas tohto procesu som však netrpel len ja, ale aj moje okolie. Pri každom bozku fúzy hrýzli ako mravce brániace si svoje mravenisko. Čím boli fúzy väčšie, tým častejšie sa pustili aj do mňa a spolu so strniskom pod bradou, bodali do krku ako špendlíky na zväzáckej nástenke.
Je preto zaujímavé, že tých vplyvných fúzačov vlastné fúzy nikdy nehryzú, dokonca ani pri ich vzájomnom bozkávaní. Prosto zvykli si, otupeli. Ich totižto nehryzie už nič, asi ani vlastné svedomie.
